Žáner „hooligan movies“ nesie rozprávačské črty drámy, akčného filmu, či kriminálky. Na začiatku milénia zarezonovali filmy Green Street Hooligans (2005), či Football Factory (2004) aj u širšieho publika, než len u milovníkov chuligánskych dobrodružstiev. V nasledujúcich rokoch na tieto tituly s menším diváckym úspechom nadviazalo niekoľko ďalších filmov (The Firm, Awaydays, Cass, Rise of the footsoldier). Hovoriť v tomto prípade o žánri je síce prisilný výraz, ale zámerne zvolený. Tieto filmy, ktoré teoreticky mohli mať spoločné iba prostredie čisto mužských, mestských násilníckych komunít, totiž zarážajúco často spája aj rovnaký dejový oblúk - vzostup nováčika predchádza jeho tragický pád a otázka na čo bolo všetko to násilie dobré. V posledných rokoch sa po niekoľkoročnej odmlke dočkali chuligánske námety vďaka produkcii Netflixu dvoch nových celovečerných reinkarnácií.

Pomedzi trojicu výrazných stavieb, ktorých vznik spadá do obdobia a vplyvu jednej politickej garnitúry, sa rozkladá aj verejnosti slúžiace kúpalisko, klzisko a multifunkčné ihrisko. Stavby svojou kvalitou prekonali dobový štandard, no istými netransparentnými krokmi pri príprave projektov dobový štandard netransparentnosti naplnili vrchovatou mierou.

Toalety pre verejnosť ako mestský mobiliár sú na ústupe. Nás k písaniu o verejných toaletách inšpirovali pozoruhodné spôsoby, akými sa vynárajú z mestského okolia. Zaujímajú nás ich príbehy a postavenie v kultúrnom miestopise Košíc.

Rôzne kategórie konfliktov v susedských vzťahoch poznamenávajú kvalitu priestoru i života na kratšie, či dlhšie obdobia. To, čo je mojim ušiam hudbou, môže byť pre uši suseda hlukom. Konflikt vytváraný priestorovými vzťahmi jednotlivých obydlí je však trvalo vštepený do života tých, ktorí v okolí týchto stavieb žijú.