Nová hudba: Krátke tracky a dlhé projekty — ako internetová konzumácia hudby ovplyvnila formátové štandardy v rape?
Pamätám sa na 00's, keď som začal počúvať rap a všetci sa asi zhodneme, že odvtedy sa toho veľa zmenilo. Okrem samotného zvuku, vizuálnej a zvukovej estetiky či tém sa zmenil hlavne spôsob ako dnes rap a hudbu ako takú počúvame.
Vždy keď bol čas zbaliť sa na nejaký výlet alebo dovolenku som baleniu oblečenia venoval minimum času a najväčšou výzvou bolo vybrať CDčka, ktoré poputujú so mnou a mojím, pri každej príležitosti sekajúcim, diskmanom. CD bolo svätá vec. Zahraničné stálo 800 až vyše 1000 korún za predpokladu, že ste vôbec našli to, čo ste hľadali, čo nebol skoro nikdy môj prípad. V Bratislave som mal dve lokácie na kúpu CDčiek – kníhkupectvo-slash-CD obchod “Závodský” v Petržalke, a miesto s jednoduchým názvom „Hudobniny“ na Kamennom námestí, ktoré bolo jednou miestnosťou s pultom ako v lahôdkach, za ktorým sa týčili steny plné CDčiek.
V dobe, keď som začínal byť kurátorom vlastnej hudby, na ktorú som míňal všetky svoje úspory a narodeninové darčeky, ste nevedeli medzi Elánom a Britney nájsť Eminema ani 50 Cent-a. Ľudí, ktorí predávali milióny nosičov po celom svete, nehrali u nás v rádiách bežne a ich albumy sa na našom trhu chýbali. Ak ste chceli ísť ešte hlbšie, nemali ste veľa šancí kým ste si nenašli nejaké vlastné „hudobniny“. Komerčne najúspešnejšie tituly sa na klasické predajné miesta hudby možno aj dostali, ale ak ste chceli napríklad Chingyho CD “ Jackpot” (nesúďte ma, Right Thurr je banger) alebo Speakerboxx/Love Below od OUTkastu nemali ste mimo niche miesta veľmi šancu. Keď už ste svoje vysnené CD aj dostali, problémom bolo to, že ste poznali 1, maximálne 2 tracky/ single, takže ste kupovali vlastne mačku vo vreci. Ďalšou vecou, ktorá je teraz nepredstaviteľná, bolo, že už keď ste si kúpili CD z ušetreného vreckového za 800 korún, (čo je dnes ekvivalent asi 80 eur), jednoducho neexistovala možnosť, že sa vám CD nebude páčiť, rozbalené z celofánu sa totižto nedalo vrátiť. Hudbu sme si museli jednoducho viac vážiť.
Chingy “Jackopot”, 2003
Späť k ruksaku, do ktorého sa zmestilo iba 5 CDčiek v obale, ktorý bol pre mňa osobne rovnako dôležitý ako obsah. Neúnavne som študoval a prekresloval booklety, prekladal si texty. Z fenoménu CD sa dnes stala akási podpiskarta s pridanou hodnotou, ktorú si už pomaly nemáme ani kde a na čom pustiť. Košaté, umelecky dotiahnuté booklety nahradil merchendising a rapgenius. Ja osobne som bol naučený albumy počúvať od začiatku do konca. Vnímajúc všetky intrá, outrá, skity a interludes spoločne s trackmi, ktoré boli uložené po sebe v exaktnom poradí, ktoré z diela robilo celistvé telo práce. Single som vnímal ako trailery na celý obsah albumov a ešte viac ako na možnosť, počuť svoju obľúbenú hudbu mimo MTV som sa tešil na deep cuts, ktoré mali tradične špecifickejší zvuk a message, bez kompromisov robených kvôli radio airplay. Albumy mali hlavu a pätu a takmer vždy slúžili ako ucelené výpovede s jasnou témou a myšlienkou. Formát, ktorý slúžil na nahádzanie trackov na jeden nosič, ktorý slúžil na promo sa volal Mixtape a práve tento formát bol do istej miery predikciou toho, ako bude hudba kompilovaná dnes. Dnešné albumy totiž pripomínajú skôr glorifikované mixtapes, ako klasické albumy čo má hneď 3 dôvody. Prvým je MP3 prehrávač, druhým vzostup nezávislých umelcov a tretím je samotná konzumácia hudby, ktorá sa takmer celá presunula do digitálneho sveta. MP3 prehrávač a audioformát ako taký sa postaral o to, že sa hudba začala z CDčiek digitalizovať (ripovať) a človek si zrazu mohol z CD vybrať iba to, čo sa mu páčilo. Prechod na tento digitálny formát zároveň nakopol internetové pirátstvo a ľudia si úplne logicky začali mp3 súbory zdieľať. Zrazu CD nestálo 800 korún, ale “nulu” a človek naviac vedel i vyselektovať čo sa mu páčilo.
iPod family od Apple. Zásadný MP3 prehrávač, ktorý zmenil spôsob distribúcie a počúvania hudby
S príchodom internetu a rôznych spôsobov ako na neho uverejňovať svoju hudbu bez akéhokoľvek zastúpenia vydavateľa sa pomaly začala streamingová éra. Myspace pripomínal skôr sociálnu sieť pre umelcov ako full blown streaming service, ale určite to bol začiatok nie len pre streaming ale aj umelcov ako Drake, Chief Keef, Swae Lee alebo Kid Cudi. Ďalším domovom pre nezávislých raperov sa na chvíľu koncom 00's stali blogy, ktoré neskôr nahradila platforma Soundcloud.com. Práve Soundcloud prispel asi najväčším dielom k tomu ako a koho dnes počúvame. Inkubátor pre independent artists bez väčšieho dôrazu na dodržiavanie autorských práv poslal do sveta mená ako JuiceWRLD, Yung Lean, Lil Peep alebo Chance The Rapper a jeden celý subžáner „soundcloud rap“, ktorý dominoval rapu roku 2019. Na tejto platforme ste nepotrebovali vydavateľstvo, videoklip, manažéra ani rádio – jednoducho komunitne spája poslucháčov.
Lil Peep a Yung Lean. Americká a európska ikona tzv. “cloud rapu”
Ak považujeme Soundcloud za underground, tak má aj mladšieho viac mainstreamového brata, ktorý sa volá Spotify. Spotify spôsobilo to, že si celú jeho hudobnú knižnicu nosíte vo svojom vrecku a môžete ju počúvať kedykoľvek a kdekoľvek. Zároveň streamingy (od doby keď bol Spotify jediný ubehlo veľa času) svojim umelcom platia tantiemy za prehratia, ktoré skôr ako neskôr museli byť zaradené do rebríčkov billboard a priemerov všeobecných predajov. A tam narazila do istej miery kosa na kameň. Reperi to začali využívať/zneužívať a začali tvoriť siahodlhé albumy plné krátkych trackov. Spotify konkrétne je nadstavený tak, že prvých 30 sekúnd vypočutia sa ráta ako stream – tam môže byť zaradené intro, outro, skit, zvuky z lesa na 2 minúty a tak ďalej. Čím je viac trackov na albume, tým sa viac týchto „30tok“ umelcovi nazbiera a zároveň je systém nastavený od základu tak, že sa album po dohratí pustí od začiatku, čo znova zarátava ďalšie streamy. Rovnako kratší track, si človek ak sa mu páči pustí viackrát po sebe, čo sa tiež rovná viac streamom. V tomto algoritme tkvie možno odpoveď prečo si Kanye dal na album rôzne verzie rovnakých trackov namiesto kreatívneho rozhodnutia tracky zmiešať alebo preferovať jeden. Drake-ove posledné 2 plnohodnotné albumy boli tiež dlhšie ako by mali byť a toto môže byť odpoveďou na otázku „Prečo?“. Ďalším faktom je, že počúvanie albumu už nie je event, na ktorý si človek musí urobiť čas a náladu. Singlové vydávanie hudby zamerané na celoročné zasycovanie streamingových služieb a snahy o virálne video idú do istej miery ruka v ruke s novým spôsobom počúvania hudby hlavne v generácií Z. Táto generácia už hudbu príliši konceptuálne či albumovo nevníma. Hudbu majú vždy bez problémov po ruke a defacto si ňou soundtrackujú svoj život a každý moment v ňom, čo sa odzrkadľuje aj na samotnom rape, ktorý skôr ako pálčivé témy alebo výpovednú hodnotu komunikuje pocity, nálady a emócie vhodnejšie na podmaz ako komplexný lyrizmus alebo ťaživé témy spoločenskej nerovnosti.
“Choď si pustiť Wu-Tang a prídi na to, ako Ghostface ovplyvnil tvojho obľúbeného rapera”
Či je tento diskurz dobrý alebo zlý nechám na každého vedomí a svedomí, jasná je ale jedna vec. Aj napriek trendom sa stále nájdu ľudia, ktorí albumy koncipujú ako albumy a neubúda im nič na autentickosti, súčasnostii alebo štýlovosti. Albumový formát ešte stále znie fresh v podaní ľudí ako sú Travis Scott, Tyler The Creator, Mac Miller (RIP) alebo J Cole. Choď si pustiť Wu-Tang a prídi na to, ako Ghostface ovplyvnil tvojho obľúbeného rapera.