Odvrátena strana mesta v optike súčasného flanérizmu
Flanér alebo flâneur (z francúzskeho flâner - blúdiť) je označenie pre človeka, ktorý sa bezcieľne prechádza mestom, rozpráva sa so známymi a zbiera zážitky; často ide o umelca, ktorý tak získava inšpiráciu. Výraz sa neprekladá, natoľko pevne je spojený s Parížom a jeho krytými pasážami, po ktorých sa dá potĺkať aj
za nepriaznivého počasia. Ako prvý prišiel s týmto výrazom Charles Baudelaire, ktorý tak pomenoval dandyho, intelektuálneho kaviarenského povaľača, nerozlučne spätého s francúzskou kultúrou a prostredím veľkomesta. Neskôr prepracovali koncepciu flanéra, ako stelesnenie moderného spôsobu života filozofi Walter Benjamin a Nassim Nicholas Taleb. Flanér nie je turista, pretože sa neponáhľa a nenavštevuje populárne atrakcie, ale miesta, ktoré dôverne pozná; nie je ani tulák, lebo býva materiálne zabezpečený: má sa kam vracať na noc a môže si dovoliť navštevovať reštaurácie. (Wiki)
November 1958. Uznesením vlády ČSSR sa rozhodlo o výstavbe Východoslovenských železiarní. Do toho času možno v okolí stretnúť komisie odborníkov a odborníčok z celého Československa skúmajúcich lokálne predispozície a charakteristiky. Pádnym argumentom pre výber juhozápadnej roviny za mestom je fakt, že zámer výstavby obnáša potrebu mať v dosahu sídlo pre 60 až 70 tisíc ľudí. Možno využiť a doplniť infraštruktúru Košíc, netreba tak stavať mesto na zelenej lúke. Konieckoncov, už začiatkom 50. rokov bol mestu predpovedaný rozmach pre prítomnosť nerealizovaného Hútneho kombinátu Košice. Jeden z autorov dobového smerného plánu, Jiří Hrůza, vo svojich textoch rozhodnutie o transformácii Košíc odôvodňuje čisto ideologickým hľadiskom: “Z důvodů, které vedly k tomuto rozhodnutí, stojí na prvním míste důvody politické, které spočívají v tom, že se Košice jako celek stanou městem hutniků a tím se zásadním způsobem změní jejich třídni struktura - město buržoazní s malým podílem průmyslového dělnictva se změní v město dělnické”.
Stavba teplej širokopásovej valcovne Východoslovenských železiarní (1962) foto: TASR
V zápätí sa v ateliéroch nad výkresmi začínajú skláňať ľudia bielych plášťov, aby tak dali podobu gru hmotného prostredia dnešných Košíc. Nové z centra expanduje do archaickej prírody. Pod zámienkou zlepšovania životných štandardov si nárokuje aj na to staré. Slúžiť bude tým, čo vyvýjajú snahu o udržanie večných ohňov za mestom. Modernistická procesia narovnáva rieku a v blate sadí rozvoľneným spôsobom rastrované zariadenia pre ubytovanie unavenej pracovnej sily. Kompozičné zámery týchto foriem sa zdajú byť čítateľné len z vtáčej perspektívy a názvoslovie týchto štvrtí často vzhliada k nebesiam.
Pri hútnickom učilišti v Šaci nám bronzový Gagarin akad. sochára Juraja Bartusza hovorí, že „Zem je kolískou ľudstva, ale v kolíske sa večne žiť nedá”.
Juraj Bartusz, Pamätník Jurija Alexejeviča Gagarina (1975) foto: Tibor Czitó
Nové zákonitosti svojich obyvateľov vytrhli z tradičných predstáv chápania priestoru. Čítam teda tieto znaky správne, ak si myslím, že panelové sídlisko bolo mienené len ako prechodný habitat človeka, príprava na život vo hviezdach? Dôsledkom realizácie týchto avantgardných koncepcií neukotvených v historickom vývoji mesta je fragmentácia mestského tkaniva a rozostrenie hraníc jednotlivých celkov. Košice sú historické centrum, sídliská, cesty, hangáry konzumu a niečo medzi tým. Podľa Jerzyho Kociatkiewicza a Moniky Kosterovej špecifikom toho “medzi tým” je , že to absentuje v mentálnych mapách obyvateľov. Svojou neprístupnosťou a potencionálnym nebezpečím sa to z nich jednoducho vymazalo. Obyvatelia mesta do týchto zón poväčšine dobrovoľne nevstupujú. Architekt, historik a filozof Ignasi de Solà-Morales tieto územia prorocky označil za utopickú únikovú cestu z každodennej homogenizovanej urbánnej prítomnosti. Prazvláštne okolnosti dnešných dní nás nútia hľadať alternatívy k našim doteraz zdanlivo nemenným rutinám. Jedným zo symptómov utlmeného sveta po prasknutí lokálnej bubliny nedotknuteľných je zmena pohybu mestom a spôsobov jeho užívania. Periféria a centrum si vymenili role. Poznáš tú náladu večerného mesta sviatkov vianočných? Oranžový opar nad nič neponúkajúcim centrom? Tak presne tým bude centrum na dobu neurčitú charakterizované. Košičania ustúpili do okolia. Hojnými počtami sa koncentrujú v najvychytenejších lokalitách oddychu a športu čo ti vzhľadom na zmienené prazvláštne okolnosti môže vadiť. Týmto ti ponúkam alternatívu. Máš čas pre seba objavovať odvrátenú stranu mesta.
Ed Ruscha vydáva v roku 1963 autorskú publikáciu pozostávajúcu z čiernobielych fotografií s popiskami. Tie zachytávajú dvadsaťšesť benzínových púmp lemujúcich diaľnicu spájajúcu jeho pôsobisko v Los Angeles a rodičovský dom v Oklahoma City. Pop-art 60. a 70. rokov 20. storočia vedome reflektuje generické a každodenné. New York, 1975. Skupinová výstava New Topographics, Photographs of a Man- Altered Landscape. Strohé fotografie banálnych výjavov amerických predmestí, tovární, prívesov, skladov a križovatiek reagujú na nárast suburbanizovaného sveta a zidealizovanú krajinársku fotografiu. Banálne sa stáva legitímnym subjektom záujmu. Čoskoro si vágne metstské krajiny privlastňuje mládež chrastiacich igelitiek a podozrivej chôdze. Motiváciou poznávania sa stáva aj taký Geocaching, Urban exploration alebo Buildering. Ak sa tam vraciaš často, tieto a mnohé iné aktivity začneš nevedome spájať. Pamätám sa na výhľad, ktorý poskytovalo okno môjho prvého bydliska. V prvom pláne potraviny, v druhom alej topoľov lemujúca cestu. A za nimi? Postindustriálna chátrajúca krajina, ktorú som si v detskej hlave opradol mýtmi a vyvolal tak v sebe hlad po poznaní, pochopení a objavovaní. Hneď ako sa môj svet rozšíril z dohľadu rodičov, začal som pre seba tento odvrátený svet objavovať. Môj záujem zrazu dostával názvy a rámce. Zrejme pre svoju autenticitu, čítateľnosť historických vrstiev, špinavú estetiku alebo pocit slobody, ktorý mi poskytovala strata sociálnej kontroly. Spoznávam ľudí, vymieňame si poznatky a tipy na ďalšie flanérske aktivity. Dovolím si povedať, že tento hlad po zbere vnemov mňa aj mnohých iných naučil mesto využívať a vidieť inak.
Union, Needles, California - Ed Ruscha: Twentysix Gasoline Stations (1962) © Ed Ruscha
Ed Ruscha, Standard Station (1966) © 2020 Edward Ruscha
Nechcem ti dávať tipy kam konkrétne máš ísť. Odboč zo svojich vyšliapaných chodníkov, prejdi dierou v plote, upriam pozornosť na svoje prostredie, jeho kolorit, manifestácie pôsobenia času. Pomer vplyvov človek - príroda sa tu zvyšuje v prospech rumovísk a živelnej náletovej vegetácii mestských lúk a lesíkov. Tvoja zdanlivo správna a jednoduchá cesta sa tak môže ukázať ako ťažko alebo vôbec nepriechodná. Uplatňujú sa tu zákonitosti Zóny Andreja Tarkovského. Musíš byť ostražitý na záludné skreslenia priestoru a v pokornom sebavedomí obchádzať jej obyvateľov. Priestor môže páchnuť horiacou gumou a tichom môže hvízdať prievan, prejav a praktické potvrdenie teórie rozbitých okien. Lepšie pochopíš neznáme priestorové súvislosti a z blízka si ohmatáš inak vzdialené siluety torz niekdajších snáh o sebestačnosť. Zdá sa, že až na pár atraktívnych prieluk centra sa nová výstavba koncentruje za okrajom mesta, kde bude môcť napĺňať svojim obyvateľom predstavy o modernom bývaní v horizontálnych panelákoch bez infraštruktúry. Nejaký čas teda ešte bude podstatná časť mesta zvetrávať a čakať kým si ju prídeš dočasne prisvojiť.
foto: Maroš Juhás
Seděl jsem v chatrči z mokrejch větví
A děravým stropem jsem sledoval olovo temný oblohy
Nejím a nechodím ven
Mý tělo je kvetoucí hromada zbytků žrádla a lidství
Cestuju tam a zpět a nemužu a ani nechci toho nechat
Držím se větví, držím se tyčí
Sleduji svojí tvář v misce s vodou
Stejně tak v neonovým světle výlohy obchodu
Chodím pít k řece nebo do barů kolem nádraží
Vystoupím z lesa na mýtinu
Stejně jako z úzkejch ulic na náměsti
Město je prales.
Vladimir 518
Maroš Juhás
Študent architektúry na Fakulte umení TU v Košiciach, guerilla urbanista mesta Košice, hlavný košický flanér. Prevádzkuje vizuálny blog a štúdio socke. Zastáva post ministra podsvetia vo Východnom pobreží.