Medzi ruinou a ikonou - Baňa Bankov
Prirodzenou reakciou na veci či javy, ktoré sa príliš vymykajú zažitej realite je ich nepochopenie, odmietanie či ignorovanie. Celkom nedávno sme si týmto procesom prešli všetci. Sám som si nedokázal predstaviť, ako ľudia žijúci v čase neistoty, nešťastia a obmedzení prežívajú šťastie. Aké to šťastie je? Je skutočné alebo je predstierané?
Sú silnejšie podvedomé obavy alebo radosťz okamihu? Dnes viem,
že aj v čase radikálnych obmedzení a zmien, ktoré sa udejú tak rýchlo, že pre pochopenie si ich potrebujeme rekapitulovať, naozajstné šťastie prežívať dokážeme. Tento text je o tom, ako k tomu môžu dopomôcť zabudnuté časti mesta a ich architektonicke ikony.
Dnes je takmer isté, že brownfield v okolí Hornádu sa v nasledujúcich desaťročiach premení na mestskú štvrť, ktorá prinesie novú kvalitu v podobe kontaktu s riekou. Mesto a miesto otvorené vode podnecuje obyvateľov k neformálnemu správaniu a to pomáha udržať ich mimo satelitov. Nie je to však jediná nevyužitá kvalita Košíc. Na jednom zo severných kopcov sa nad mestom rozprestiera ďalšia priemyselná zóna, omnoho menšia, no s takmer hotovou, mestotvornou kvalitou. Protipól v podobe magickej kopcovitej krajiny s impozantným kráterom, neformálnym parkom či budúcou svietiacou ikonou, lokálnou Tate Modern.
Samozrejme, znie to ako utópia, no berme prosím v úvahu, že mesto ktoré spolu žijeme a minulé storočie sú vskutku krásnym príkladom ťažko predstaviteľných zmien. Opomeňme politické dejiny a načiahnime do rodinného archívu, mnohí z nás v ňom objavia podobný model. Čerství manželia túžia po vlastnom byte a televíznom prijímači, ani nie tak pre program na štátom ovládanom kanáli, no patrí sa do obývačky, všakže. Presťahujú sa za prácou a tým všetkým do malého mesta, globálne malomesta s vidieckym predmestím a torzom mnohonárodnostného obyvateľstva ktoré ovláda nutkavá potreba hrať sa na veľkomešťanov. Skôr než ich detí dospejú, malomesto sa fyzicky premení na regulárne mesto. Vidiecke predmestia sú preč a malé, staré mesto obklopuje mohutný prstenec modernistických sídlisk. Utópia sa stala ich denno dennou rutinou. Po dlhotrvajúcom tichu a stálosti si zmenu nedokážeme predstaviť, to však neznamená, že je nemožná.
Opusťme nielen pre tieto riadky to, čo považujeme za možné či nemožné, a zamerajme sa na potenciál. Ten má totiž ďaleko viac spoločného s budúcnosťou. Bez snov, predstáv a presvedčenia nebudeme nikdy pripravení využiť príležitosť, ktorá určite nastane. Presuňme sa na výnimočné miesto, pre prvé precitnutie sa spoľahnime na vlastné sily a zvoľme chôdzu. Začiatkom nech je záhradkárska kolónia ukrytá v lese, jej uličná sieť pôsobí dojmom že ju tu na tvrdo zadefinovali kolosálne hrable, no z blízka je to krásna voľnočasová romantika plná náhodných, spolu fungujúcich fragmentov. Záhradkárky a záhradkári sa tu predvádzajú okázalo hneď v prvom kontakte s ulicou. Lemuje ju súbor bráničiek, ktoré sú jasnou demonštráciou ich vidín a umu.
Na konci ktorejkoľvek uličky alebo skôr riadku sa v každom smere vynára primeraný les. Je kvalitnou a dôležitou predohrou pre neformálny park, ktorého sa ikona fyzicky dotýka. Inventár síce neobsahuje, no všetko, čo potrebuje neformálny verejný priestor áno. Je to esenciálne mestské prostredie s dotykom prírodnej krajiny. Usadili sme sa uprostred parku a z periférie do záhrad rozpusteného mesta sa blíži žena, tmavá farba jej pleti je v lokálnom kontexte neobvyklá, nachádza si miesto, vyzlieka sa do pohodlnejších spodných vrstiev a cvičí jogu. Ani tento moment rovnako ako všetky predošlé nie je fikciou, toto rigidne mesto má neformálny park kozmopolitného charakteru napriek tomu že to vôbec netuší. Nepatrí sa udivene zazerať, posuňme sa teda na vrchol. Do očí nám intenzívne páli poobedňajšie slnko, postupujeme udupaným koridorom, zľava obkolesení nízkou trávou sprava primeraným lesom. Chôdza trvá len krátko, sme na vrchole, ktorý nedeterminuje geografia, ale atmosféra.
Pre plné precítenie tohto miesta je ideálne nerobiť nič, stačí si ľahnúť do trávy, osamote alebo s človekom, ktorý rozumie sile ticha a nechať na seba vplývať rozhranie troch prostredí. Okrem zvukov prírodnej krajiny tú dolieha ševelenie plynúce z blízko vzdialenej štruktúry mesta. Strácajúce sa a zároveň ako na dlani prítomné mesto je čisto číra nádhera. Predstavte si, že ležíme a do nášho momentu práve, keď sa dohadujeme o tvare neustále meniacich oblakov, preniká ostrý, rezonujúci hluk. O pozornosť sa hlási priemyselná moderna.
Jej prísne geometrickú hmotu tvoria betónové valce síl a kvádre definované prevažne oceľovou konštrukciou. Fasádu odľahčujú horizontálne pásy okien a surovo pôsobiaci plech. Práve ten sa pod náporom vetra rozohráva do okolia a dramaticky upozorňuje na monumentálnosť tejto jednoduchej, neveľkej hmoty.
Rovnako ako skvelé i katastrofálne momenty, sú zvyčajne súhrou viacerých charakterom rovnakých okolností, ktoré vyústia v niečo explozívne. Ikonu nie je možné úplne predpovedať či nadiktovať. Vznikne súhrou okolností a jediné, čo pre ňu môžeme urobiť, je ju rozpoznať a rozsvietiť. Takmer vždy je absolútne iracionálna, no človek k nej práve preto uniká, našou túžbou je predsa oslobodiť sa z každodennej rutiny, racionality, výkonu, vlastných bludov a malosti.
Skúsme sa preto pozrieť na panorámu mesta ako dieťa, nepopísaný list, ktorý vidí to čo práve vidí, všetko naokolo je nové a tajomné. Na jednom zo severozápadných kopcov uvidíme žiariť ikonu. Jej primárnou vlastnosťou je oslnivá krása, schopnosť ukradnúť si vaše pohľady a upriamiť ich na seba. Vytiahnuť vás do výšin, nad mesto, nad každodennosť. V momente, až jej vábeniu podľahnete a vydáte sa na cestou za ňou, jej sugestívne prostredie vám ukradne dušu. Dokonalá pasca, ktorej nie je
možné uniknúť.
Predstavme si teda mesto, nad ktorým na hranici jeho najpôvabnejšej štvrte čnie kopec, na jeho úpätí je botanická záhrada a historická kalvária, na vrchole zanedbaná, ale potenciálne krásna rekreačná oblasť. Neznie to zle, avšak niekde medzi nimi sa nachádza záhradkárska kolónia, primeraný les, neformálny park a baňa. Svietiaca ikona, monumentálne týčiaca sa nad obrovským kráterom. Je to skutočnosť, na ktorú sa stačí pozrieť. Súhra okolnosti už prebehla.
© Tomáš Filo, 2020