GEORAVE - Umelecký objekt na hraniciach ľudskej empírie
Zámer a podoby umenia sa rodia do kontextu aury Zeme – prostredia kvantifikovateľného veličinami planetárneho času a priestoru (24-hodinovým dňom, gravitačným zrýchlením 9,8 N/kg a divákom). Čo sa ale deje umeniu po tom, ako sa dostáva do vesmíru?
Pioneer Plaque, 1972
INTRO
Humanity Star (“hviezda ľudskosti”) bol satelit vyrobený súkromnou novozélandskou spoločnosťou Rocket Lab. Na nízkej obežnej dráhe Zeme sa nachádzala od 21. januára do 22. marca 2018 a žiari nocou aj dňom. Pozornosť vzbudila ako objekt vymykajúci sa bežným súčasným rámcom klasifikácie satelitov. Priniesla zmenu paradigmy doteraz veľmi jednoduchej klasifikácie ľudských výtvorov na obežnej dráhe – nebola ani vedeckým zariadením ani odpadom. Aj keď ani samotní autori ju explicitne neklasifikovali ako umelecký objekt, jej nezaraditeľnosť vyvoláva myšlienku, že funkciu umenia vo vesmíre je zatiaľ ťažké pomenovať a kontextualizovať.
Humanity Star, navrhnutú tak aby „pripomínala všetkým na Zemi ich krehkosť“, vyniesla na obežnú dráhu raketa podobne ako akákoľvek iné konvenčné satelity. Na rozdiel od nich však nemala vedecko-technicky popísateľnú utilitárnu funkciu, prezentovala sa výhradne filozofickým zámerom „priniesť ľudskej civilizácii kolektívny zážitok upriamujúci jej pozornosť k témam globálneho merítka“. To dosahovala vďaka reflexnému povrchu a extrémnej viditeľnosti na oblohe. Pri pohľade z blízka vyzerala ako disko guľa s viac než metrovým priemerom. Odborné obce späté s priemyslom konvenčných satelitov označili Humanity Star ako vandalizmus. Vďaka celopovrchovému odrážaniu slnečných lúčov bola v čase svojho letu prekážkou pre pozorovania vesmíru s merateľným negatívnym dopadom i na vedeckú prácu. Merateľnosť hodnoty jej filozofického zámeru je problémom, s ktorým sa technické vedy nevedia z titulu svojej podstaty vysporiadať. Hodnota „Hviezdy ľudskosti“ teda musí byť skúmaná metodológiami aplikovanými doteraz len na veci zemského povrchu. Čím je však nízka obežná dráha Zeme dostupnejšia, tým viacej disciplín ju kolonizuje. K prírodným a technickým sa pridávajú humanitné a spoločenské. Vesmírny výskum sa po kúskoch mení z antropocentrického podniku na geopolitickú misiu ľudstva.
Kritika objektu Humanity Star, prichádzajúca z astronomickej obce, poukazovala na absenciu výskumných motivácií pri vypúšťaní satelitu do priestoru, kde absolútne dominujú len isté typy zariadení. Táto kritika bola artikulovaná hlavne cez vzťah k nasledujúcim pojmom: 1 konvenčné satelity, 2 svetelný smog, 3 smetisko na obežnej dráhe. Tieto pojmy pomáhajú pochopiť prostredie nízkej obežnej dráhy Zeme, zákonitosti v ňom platiace a deje od nich sa odvíjajúce.
Satelit Humanity Star
Rocket Lab Nový Zéland
Konvečnosť satelitov
V perspektívach vedeckého pozitivizmu sú vedecko - výskumné motivácie akceptované ako jediný legitímny dôvod na vstupovanie človeka do „nebeského“ priestoru kozmickej prírody. Klasifikácia satelitov pozná astronomické, pozorovacie, navigačné, prieskumné, meteorologické a ďalšie typy. Humanity Star je jeden z prvých „nevedeckých“ a teda aj neklasifikovateľných satelitov v tomto priestore. Alice Gorman, priekopníčka vesmírnej archeológie porovnáva Humanity Star s Muskovym Tesla Roadsterom. Obidva „nekonvenčné satelity“ sú globálnej verejnosti podstatne známejšie než konvenčné satelity, keďže napriek nesmiernej diaľke dokázali pôsobiť na ľudské emócie, nie primárne na technické prijímače ako je to v prípade konvečnej vesmírnej techniky. V Tesle, automobile vypustenom do vesmíru pre účely propagácie technologického impéria Elona Muska, vidí Gorman manifestáciu luxusu, sily jednotlivca, či úzkej skupiny stotožnených (červený športový kabriolet – symbol krízy stredného veku). Humanity Star, naopak, vyvoláva dojem globálne zdieľanej príslušnosti k neantropocentrickej esencii „niečoho väčšieho“. Chce slúžiť ako prostriedok k odosobneniu sa od „pozemských záležitostí“, prípadne k stotožneniu sa s globálnymi záležitosťami – inak povedané o vytvorenie odstupu od humanistického či až sebeckého prežívania. Na takúto zásadnú zmenu nastavenia myslenia je často potrebná aj fyzická zmena pozície. „Overview effect“ je jav, ktorý popísal Frank White po rozhovoroch s astronautmi, čo videli Zem z vesmíru. Je to moment akéhosi individuálneho precítenia celoplanetárnych súvislostí, opustenia antropocentrizmu a bázne z uvedomenia si vyšších cieľov. Humanity Star sa snaží docieliť geopoetiku overview effectu prevrátenou metódou – nevynáša do výšok ľudí ale smeruje tam ich zraky. To je zaujímavý obrat v dobe, keď si človek zvykol na pohľad na svet z fyzicky nedostupných perspektív a to vďaka implementovaniu satelitných pohľadov do aplikácií ako napr. Google Earth. Podľa filozofa Petra Sloterdijka, takýto “pohľad z božskej perspektívy” nie je len zmenou uhla pohľadu ale reflektuje novú ontológiu: “Pre dávnejších ľudí bol pohľad do neba dostupnou cestou ku kontemplácii o nekonečnosti. Od 60-tych rokov prišla na scénu invertovaná astronómia. Ľudia sa začali dívať strojovými očami z vesmíru na Zem viac, než svojimi zo Zeme do neba” Dôležitosť pohľadu “von” vníma hlavne v kontexte nadobudnutia odstupu od toho, čo človek prežíva vo svojom vnútri.
Poštové známky vydané k výročiam projektov Sputnik 1 - 3
Misia úplne prvého umelého satelitu Zeme, Sputnika bola podobne ako Hummanity Star, koncipovaná skôr ako intertextuálne gesto o triumfe ľudstva – Sputnik neniesol žiadne snímače, či senzory a jeho misia spočívala vo vlastnom prežití a hlásení sa vysielačom. Taktiež poskytoval ľuďom možnosť stotožniť sa s ním ako s manifestom technologického progresu poskytujúceho nádej a dôvod na zdieľanú hrdosť. Toto kozmické predstavenie anticipovalo v roku 1957 vývoj satelitov vybavených pre účely vojenstva, vedy a technológie a to v réžii zväčša národných a vojenských organizácií. Finančne náročné projekty boli prirodzene orientované smerom k potenciálnej návratnosti pre národnú ekonomiku a bezpečnosť z čoho vyplynula dnes konvenčná kategorizácia satelitov a náplň ich práce. Práve nástup súkromných podnikov dobývania vesmírnych diaľav a pozvoľna narastajúca ekonomická dostupnosť technológií prináša aj zmenu funkcionality a kategórií. Finančná nákladnosť akýchkoľvek podnikov v tomto priestore však zákonite prináša legitimitu aj takým podnikom, ktoré, aj keď nie sú výskumne prínosné, dokážu generovať zisk – viacero pripravovaných projektov súkromných letov. Letiace teleso s čisto filozofickým účelom je však niečo ako Malevičova čierna ikona – vstup do dogmatického priestoru určitej formy so zapojením úplne nových motivácií. Už v začiatkoch kozmických letov pri tom vzišli aj z najvýznamnejšej svetovej národnej inštitúcie kozmického výskumu NASA projekty koncipované na „nekonvenčné“ účely symbolickej komunikácie – plakety na sondách Pioneer 10 a 11 v rokoch 1972 a 1973, či Nahrávka na Zlatej Platni na sonde Voyager. Obidva boli dizajnované pre hypotetické situácie stretnutí s mimozemskou inteligenciou. Táto funkcia však nebola primárnou zložkou misií, ale len doplnkom množstva vedecko-výskumného zariadenia.
„Overview effect je jav, ktorý popísal Frank White po rozhovoroch s astronautmi, ktorí videli Zem z vesmíru. Je to moment akéhosi individuálneho precítenia celoplanetárnych súvislostí, opustenia antropocentrizmu a bázne z uvedomenia si vyšších cieľov. Humanity Star sa snaží docieliť geopoetiku overview effectu prevrátenou metódou – nevynáša do výšok ľudí ale smeruje tam ich zraky - v dobe, keď si človek zvykol prijať za svoj pohľad na Zem z vesmíru, z fyzicky nedostupných perspektív cez strojové oči satelitov prenášané do aplikácií ako Google Earth.”
Zem odotografovaná počas misie Apollo 11 /1969/ a cover art albumu Anoyo Tima Heckera /2019/
Svetelný smog
„Jagavú vec volajúcu po ľudských očiach“ sledovali ľudia zrakmi upretými do diaľky. Oko, ľudský orgán – zrakový senzor, používa svaly na zmenu zakryvenia rohovky podľa toho aké vzdialené objekty sleduje. Takýto svalový manéver je aj súčasťou cvičení yogy, či skrátka zdravým pohybom po dni strávenom pohľadom do žiariaceho monitoru. „Zážitok zdieľaný všetkými na Zemi“ je teda aj kolektívnym cvičením, meditáciou, naladením sa na spoločnú mantru a „pripomenutím všetkým, akí sme vo vesmíre krehkí“. Vo svojich zábleskoch privádzala myseľ ku hviezdam, ich sile v planetárnej mechanike slnečnej sústavy, Mliečnej cesty a ku ďalším hyperobjektom vesmírnej prírody, konštituovaným časovo i priestorovo nepredstaviteľne mohutnými dejmi. Tieto nesmierne deje máme možnosť prijímať okrem čítania, uvažovania a ideí aj empirickou skúsenosťou, očami veľkosti zrniek kozmického piesku. Aj to nie priamo ale sprostredkovane, v odrazoch. Priamy pohľad do Slnka, jedného z najväčších objektov empiricky okúsiteľného sveta, je zraňujúci.
Apropo zraňujúce svetlo. Pri meraní stavu svetelného znečistenia existujú dve základné metódy – prvou je snímanie z obežnej dráhy, druhou pozorovanie viditeľnosti hviezd z povrchu Zeme. Ak by disponovala očami Humanity Star, jej overview effect by bol zrejme definovaný nespočetným množstvom svetiel zo zemského povrchu. Kritika Humanity Star ako „vesmírneho vandalizmu“ súvisí práve s tým, že sama spôosobuje svetelný smog brániaci pozorovaniu vesmíru. Zrejme sa ale snaží povedať, že by sa ľudia mali najprv skoncentrovať na ukľudnenie svetelného smogu „tam dole“ skôr, než sa s nadšením obrátia svoj záujem „tam hore“. Humanity Star sa vedome stala svetelným smogom na dobu určitú, aby upriamila pozornosť na tento problém na dobu čo najdlhšiu.
V skupine nevedeckých, kontroverzných satelitov nedávnej minulosti je aj projekt „Orbital Reflector“. Nafukovací, tiež reflexný satelit umelca Trevora Paglena vytvorený s podporovu Nevada Museum of Art mal byť prvým nevojenskýmm, nevedeckým a nekomerčným satelitom na nízkej obežnej dráhe Zeme. Po úspešnou vypustení z nosnej rakety sa 3. decembra 2018 nepodarilo aktivovať nafúknutie satelitu – dôvodom boli komunikačné problémy spôsobené bezprecedentne veľkým množstvom satelitov v danom transporte. Orbital Reflector bol založený na totožnom princípe odrážania slnečných lúčov ako Humanity Star. Je zaujímavé sledovať, ako sa tvorcovia oboch projektov prihlásili ku dvom prakticky totožným spektáklom prostredníctvom dvoch rôznych rétorík - v prípade Humanity Star skôr excentricky filantropickej, v prípade Reflectoru priam cez umelecko inštitucionálnu.
Smetisko na obežnej dráhe
Popri približne 5000 satelitoch sa dnes na nízkej obežnej dráhe pohybujú desaťtisíce úlomkov väčších ako centimeter a 130 000 000 kúskov smetia menších ako 1 cm. Priťahovaním oka človeka priťahovala Humanity Star aj pozornosť k téme týchto jej „neviditeľných“ súputníkov a na to ako vplývajú na ľudské bytie vo väčšej a rastúcej miere (počet ročne vypustených satelitov sa od roku 2012 zoštvornásobil). Obežná rýchlosť telies v nízkej obežnej dráhe sa pohybuje zhruba na hodnote 8 kilometrov za sekundu, čo robí aj z miniatúrnych, zatiaľ nezmapovateľných úlomkov kriticky nebezpečné objekty. Drobný odpad prúdiaci po obežných dráhach je kriticky nebezpečný aj pre pripravované komerčné projekty na prepravu osôb SpaceX a Blue Origin. Na starých mapách Zeme niekedy v častiach Terra Incognita čítame „Tu žijú draci“. Na orbitálnej periférii sú drakmi úlomky. Zatiaľ ohrozujú len mechanických avatarov ľudskej rasy, no s nástupom komerčných letov môžu byť časvoanou bombou.
Humanity Star sa aj bez ambície radiť sa k objektom umenia do tejto kategórie hodí azda najlepšie. Umenie v jej prípade tak expanduje pole časopriestorových súvislostí známych človeku, opúšťa 24hodinový deň a priestor definovaný gravitáciou. Podobne ako Land art v 60tych rokoch monumeltálnym jazykom prehovoril o prírodnom a kultúrnom prostredí a o rolách človeka v tomto prostredí, nekonečné vesmírne končiny sa stavajú pracovným prostredím umenia v dobe, keď sa presadzuje myslenie geopolitickej antiantropocentrickej syntézy. Veda reaguje vznikom odborov ako vesmírna archeológia, legislatíva reaguje vývojom vesmírneho práva.Aj keď Humanity Star pôsobila globálne - v merítku ktoré presahuje možnosti pochopenia ľudskou skúsenosťou - novozélandska vláda ju vyhlásila za „objekt národného záujmu“. Tento satelit dostal krajinu na mapu kozmického výskumu, teda na výslnie v odboroch, ktoré, paradoxne, poväčšine odmietli Humanity Star ako nezmysel a príťaž. Humanity Star zhorela pri návrate do atmosféry. Na orbite pôsobila 2 mesiace, keď klesala oveľa rýchlejšie ako sa plánovalo (9 mesiacov). Podľa dostupných údajov teda nezanechala odpad a o dopade jej bezprecedentnej misie sa bude dať hovoriť až po ďalších vesmírnych projektoch.
Japonská firma Astro Live Experiences (ALE) pracuje na romanticky nazvanom projekte “Sky Canvas”, umelými padajúcimi hviezdami. Satelit sype častice so špeciálnym zložením do presne určeného miesta v atmosfére, aby tam zhoreli a simulovali ľuďom na Zemi mystický zážitok z nevyspytateľných úkazov, pri ktorých si zvykneme opakovať naše najhlbšie želania. Okrem luxusného vizuálneho spektáklu (propagačné video projektu ponúka napr. vizualizáciu hviezd padajúcich ponad Burj Kalifa). Vzhľadom na presah projektu z nízkej obežnej dráhy, kde je satelit, až do vrstiev atmosféry, kde horia vypustené častice, sa Sky Canvas hlási okrem poskytovania show aj k výskumu týchto málo známych a zatiaľ nevyužívaných výšok.
Orbital Reflector a Tesla Roadster Elona Muska
OUTRO
Humanity Star sa prihovárala ku globálnemu publiku, nie však textovým, znakovým či inak grafickým jazykom, ale voľne interpretovateľným jazykom zážitku, kde významy lietajú niekde na stovkách kilometrov medzi očami človeka a mrazom letiacou diskoguľou. Pri širšom uvažovaní je táto guľa bodom medzi okom a Slnkom, ktorého lúče guľa odráža. Svetelné spojenie so vzdialeným poslom ešte väčších diaľav má podľa tvorcov satelitu priviesť človeka k úvahám o ďalších, rôzne veľkých diaľavách – každému koľko dovolí predstavivosť. Do vedecko-technickej sféry prináša abstrakciu. Abstrakcia je však abstraktnou vždy voči niečomu, v tomto prípade voči konvenčným rámcom vnímania v danej oblasti. Ontológia umelej hviezdy bola pri strete s ľudskou mysľou možnosťou myslieť obrazom, myslieť o veciach, ktoré nie sú (zatiaľ) popísateľné jazykom ani vedou. „Receptívna estetika de facto zrušila ostrý predel medzi artefaktom a vnímateľom. Vytvorila tak celkom nový priestor a novú situáciu – Satelit sám o sebe nič nehovorí pokiaľ mu nekladieme otázky a nesnažíme sa s ním nadviazať rozhovor“ Povaha projektu navyše implikuje kolektívny zážitok, účasť kolektívneho vedomia, ktorého hermeneutika ide nad rámec osobného prežívania a smeruje ku geopoetickej spolupatričnosti palube Zeme a koncentrácii na jej starosti. Humanity Star je teda klasifikovateľná ako umelecký satelit, keď akceptujeme možnosť, že aj vesmírny priestor sa stáva rozšíreným poľom prítomnosti umeleckých objektov. A inak to už raz nebude, keďže vesmír sa stáva rozšíreným poľom prítomnosti všetkých ľudských odvetví, pomaly smerujúc k vytvoreniu takej vetvy ľudstva, ktorá žije mimo Zeme. Zdieľaným globálnym zážitkom dneška by sa dala nazvať aj pandémia koronavírusu. Na rozdiel od svietiaceho nebeského objektu odizolovaného vzdialenosťou a aurou umenia však choroba nedáva priestor na kontempláciu, odstup a dobrovoľnú zmenu perspektív myslenia. Svojou všadeprítomnosťou nás doslova núti k zmenám všetkých vzorcov správania. Azda je užitočné chápať umenie ako privilégium výstrahy v čase mieru a hľadať v jeho abstrakcii osobné motivácie pre zdieľané cesty k predchádzaniu stavom núdze.
Samuel Velebný
Pre New Translation píše po slovensky aj anglicky, venuje
sa vizuálnej kultúre. Rád píše o vzťahoch medzi miestom, históriou
a spoločnosťou. Pôsobí aj ako výtvarný umelec a kurátor.
Má rád futbal, ale už to s ním nepreháňa.