V pasci túžob po území
Ohliadnutie za výstavou „Z dohledu / světy na okraji”
v Artivist Labe
Galéria Artivist Lab má domov v pražskom kultúrnom centre Kampus Hybernská - komplexe domov a dvora spriazneného s Filozofickou fakultou Univerzity Karlovy, akejsi malej oáze medzi hrmotnými turistickými trasami a unifikovanými nákupnými zónami historického centra. Galéria bola založená v októbri 2018 ako súčasť vtedajšieho doktorandského projektu zakladateľky Tamary Moyzes na Akademii výtvarných umění v Praze a do súčasnosti sa v nej odohralo 18 výstav a množstvo sprievodného programu.
Artivist Lab vystihuje ducha Kampusu - orientuje sa prioritne na prezentáciu politického umenia a nevyhýba sa téme etnických vzťahov na českom území v minulosti aj súčasnosti, v ktorej už priniesol dôležité intervencie. Na dvore pod oknom galérie sa nachádza Pamätník obetiam rómskeho holokaustu od umelkyne Emílie Rigovej, ktorý pripomína zavraždenie vyše troch tisíc Rómov a Sintov v koncentračnom tábore Osvienčim-Brezinka (pamätník vznikol ako súčasť výstavného projektu Revive/Purano Hangos (Oživenie starých hlasov), ktorý bol realizovaný v lete roku 2020. Zásluha za odhodlanie Artivist Labu reflektovať ešte pomerne čerstvé traumy nášho regiónu patrí práve kurátorke Tamare Moyzes a umeleckým osobnostiam, s ktorými spolupracuje. Práve kolektívna výstava Z dohledu / světy na okraji, ktorá prebiehala v júli 2021, podobne ako Revive/Purano Hangos vznikla pod kurátorskými krídlami Tamary Moyzes a tiež odkazuje na etnické delenie územia ako zdroj širšie pôsobiaceho násilia.
Autorkou výstavného textu je Nikol Ludlová, doktorandka katedry histórie na Central Europen University v Budapešti, ktorá sa zameriava na dejiny eugeniky a rasového myslenia v súvislosti s rómskou populáciou. Ludlová svojim textom uchopuje diela ako vnútorne konfliktné situácie, z ktorých čerpá zdroj pre svoj teoreticky výživný opis a vyzdvihnutie ich tematických nuáns. Na to má dostatok príležitostí, pretože výstava vo svojom tematickom podlaží odráža akútne emócie, ktoré sú v súčasnosti masívne politizované: zmätok, defenzívu, exekúciu moci a potrebu nároku na priestor. Kurátorka Tamara Moyzes týmto rámcovaním uchopuje meta-otázku ohraničenia ľudského územia, ktorá v čase klimatickej zmeny predstavuje azda najzásadnejší ľudský konflikt (aj keď si to možno nechceme priznať a ako spoločnosť sa radšej utiekame do zástupných „kultúrnych” rozbrojov).
Poňatie tejto „veľkej” témy však vo výstave nie je velikášske. Naopak, vynára sa zo samostatných a intímne pôsobiacich diel, z ktorých každé odkazuje k inej súčasti otázky distribúcie územia a rozdeľovania moci v ňom. Konkrétne vystavujúci umelci Natálie Kubíková (ČR), Selma Selman (USA, BA) a Sead Kazanxhiu (EL) pristúpili k téme tvorby ľudského teritória z troch samostatných hľadísk: dozoru a biomoci, vtelenia egotickej túžby po ovládnutí krajiny, a bezpečnostných prvkov na ochranu pred votrelcom. Ich diela sa okrem toho vzájomne odlišujú svojimi médiami (performance, videohra a fyzický objekt) a temporalitami (objekty s črepinami skla od Seada Kazanxhiu sú statické a „večné”, performance Selmy Selman vo videoloope dávkuje svoj obsah postupne, videoherné dielo Natálie Kubíkovej je zase interaktívne).
Celková kompozícia výstavy je mäkká a nepriepustná, takmer strohá a ťaživá - zážitok z nej sa ťažko prenáša do fotodokumentácie kvôli tomu, že jej špecifická práca s priestorom a významovými detailmi ostáva neprenosná. Práve strohosť galerijného tónorodu slúži komplikovanejšej sústave významov, ktoré nie sú vizuálne bombastické a politicky agitačné, ale vo svojom zobrazení takpovediac ohlodané na kosť - smerujúc skôr k hlbokým a pomalým efektom tvorby hraníc, násilia na marginalizovaných populáciách a vytláčania mimoľudských druhov.
Hrany a bezpečie
Sochárske dielo On the Wall od albánskeho rómskeho umelca Seada Kazanxhiu podľa výstavného textu Nikol Ludlovej predstavuje umelecké stvárnenie „reálne existujúcich objektov, ktoré tvoria súčasť koloritu albánskej urbánnej krajiny.” (Ludlová 2021) Ide o steny osadené črepinami farebného skla ako kutilského bezpečnostného opatrenia určeného na ochranu pozemku. Podľa Ludlovej ide o „sémanticky bohatú alúziu na tému hraníc v ľudských vzťahoch a spoločnosti.” On the Wall je zložené z troch platforiem bezpečnostných črepín - najdlhšia z nich má podsvietenie a je umiestnená na vrchu bieleho panelu, ktorý predstavuje zátarasu jedného z dvoch galerijných priechodov do druhej miestnosti. Dva menšie objekty s črepmi dopĺňajú biely panel s hlavnou črepnou plochou, ktorý pôsobí ako totem hraníc, ochrany súkromia a paranoje.
Je zaujímavé, že obnaženie črepinových objektov v belostnom priestore galérie nevyvoláva opresívny dojem, ale naopak pôsobí zraniteľne, čo popisuje aj Ludlová - zraniteľnosť vychádza z externalizácie vnútorných stien a zábran, „vnútornej zlomenosti” a „rozbitých vzťahov”. (Ludlová 2021) On the Wall ako jediné materiálové dielo v trojici je súčasne abstraktné aj dokumentárne - replikujúce skutočné objekty v konkrétnom spoločenskom teréne.
Simulovať biomoc
Zatiaľ čo On the Wall replikuje objekty signujúce dôsledky reálnych sociálnych vzťahov, dielo Žehra od českej umelkyne Natálie Kubíkovej v nečakanom médiu replikuje rómsku osadu Žehra a hierarchizované vzťahy v jej vnútri v čase kompletnej karantény osady, ktorá trvala od marca do mája roku 2020. Konkrétne ide o vytvorenie kópie Žehry na mape život simulujúcej hry The Sims 4. Ako aj pri výstave Revive/Purano Hangos (Oživenie starých hlasov) Emílie Rigovej, ktorú kurátorovala Tamara Moyzes, dôležitým zdrojom pre dielo Kubíkovej je disciplinácia zo strany moci voči marginalizovanej rómskej populácii v čase pandických obmedzení.
Etnicitou poznačené disciplinačné tendencie nie sú na našom území novinkou - naopak, sú historicky podmienené násilím na rómskom obyvateľstve zo strany rozličných režimov (od monarchie cez fašistický štát po súčasné zriadenie), najviac vypuklým v rómskom holokauste (porajmos). Ako píše Jakub Crha pre lefteast.org, pandémia odhalila podstatu fungovania rasového režimu na Slovensku v tom zmysle, že „v bežnom období [síce] môžeme zapojiť sociálne a politické experimenty s rómskou inklúziou, ale v časoch, ako je tento, takéto projekty musia byť prerušené a musíme sa obrátiť k militarizácii ich komunít, aby sme ochránili vyššie dobro národa.” (Crha 2020) Dá sa teda povedať, že plošná karanténa na teritóriu Žehry v určitom absolútnom zmysle realizovala vzťahy medzi segregovanou rómskou populáciou a majoritou, ktoré sú obyčajne viac rozptýlené a pozakrývané prostredníctvom mäkších síl (napríklad úradov, nedostupnosti bývania mimo segregovaného územia, či diskriminácie vo vzdelávaní).
Segregácia bola upevnená karanténou aj v oblasti biopolitiky - kým v majorite museli byť v karanténe iba nakazení, v Žehre boli spolu s nakazenými izolované celé rodiny, ktoré s nakazenými nemali žiadny kontakt. Ako píšu Zuzana Kovačič Hanzelová a Daniela Hajčáková pre sme.sk, izolovaným obyvateľom počas týždne trvajúcej karantény chýbali základné potreby v domácnosti ako šampón, prací prášok či hygienické vložky. Obyvatelia si mohli kúpiť akurát potravinové balíčky, ktoré boli pre mnohé rodiny príliš drahé a obsahovali pomer surovín, ktorý nebol vyhovujúci pre všetkých. (Hanzelová a Hajčáková, 2021) Toto všetko by bolo v prostredí majority nemysliteľné.
Kubíkovej Žehra simuluje vzhľad a podmienky karanténnej osady (mix obyvateľov, polície a armády) v medziach herných nastavení The Sims, kde sa nedajú stvárniť vyššie spomínané detaily logistiky a psychického tlaku na obyvateľov v karanténe. Dielo však ukazuje na gádžovský odstup a sledovanie diania v rómskej osade „zhora”, možnosť manipulovať so subjektmi a vnímať ich ako figúrky v poli biomoci a disciplinácie zložkami štátu. Predstavuje tiež kritickú pozíciu voči hernému priemyslu, ktorý podriaďuje tvorbu imaginárnych či reálnych simulovaných území zábavnej spotrebe. Projekt Žehra je totiž vykĺbením z tohto vzorca tým, že v simulácii reálneho, nedávneho a do súčasnosti právne nevyriešeného konfliktu má hráč/ka v „rukách” podriadené subjekty a tak sa jej/ho pozícia stáva politickou.
Nárok na územie
Diela Kazanxhiu a Kubíkovej majú jasné referencie a umožňujú veľmi priestorovo a politicky situované čítanie. Dielo rómskej umelkyne Selmy Selman s názvom No space, realizované v zadnej miestnosti galérie prostredníctvom video loop performancie, sa vymyká v tom zmysle, že smeruje k univerzálnejšej analýze vytvárania nároku na priestor, a je aj zložitejšie textované. Selma Selman, ktorá pochádza z Bosny a Hercegoviny a žije v New Yorku, na videu s pozadím výjavu planéty Zem performatívne zobrazuje antropocentrizmus ako jedno telo, ktoré si nárokuje to, čo je „jeho” alebo „jej” - teda celú Zem. Zážitok zo sledovania výbojnej performancie je intenzívne mätúci a drásavý - na rozdiel od Žehry a On the Wall má veľké nároky v abstrakcii a vystaveniu diváka/čky čomusi performatívne extrémnemu (napriek tomu, že premisa diela vyjadrená v sprievodnom texte výstavy pôsobí skôr priamočiaro). Efekt performancie je viac telesný a afektívny než diskurzívny či jazykový - Selman vytvára pole emotívneho imperatívu, ktoré vychádza z nadvlády egotickej túžby a prerastá do všeobjímajúceho kŕča nároku na celú Zem.
Bez katarzie
Z hľadiska organizácie diel v priestore galérie sa kurátorka Tamara Moyzes zameriava na významové premostenia a hru s hranicou ako panelovou zábranou či medzerou. Priestor textúruje podľa témy nie v zmysle totálneho zadania, ale v podobe rámca, z ktorého čerpá momenty priestorového zakrivenia medzi objektmi - jednak je to „prázdnota” uprostred hlavnej miestnosti, ktorá umožňuje pozorovať obrazovku s vizuálmi The Sims - hoci aj tento priestor poskytujúci komfort na pozeranie je prerušený „ohrozením” črepín, číhajúcich neďaleko - a jednak tiež zastavanie jedného z dvoch priechodov do zadnej galerijnej miestnosti. Na priestore výstavy tak vystupuje do popredia motív medzier a prázdneho poľa medzi vzdialenejšími výstavnými objektmi, spoločne s motívom uzavretia priechodu.
Výstava Z dohledu ako celok nie je v spracovaní námetu formulová. Naopak, jej diela majú ambíciu zložitejšej kritiky a citového pôsobenia. Odmietnutie poskytnutia jednoduchej katarzie (v zmysle „príjemného” emočného výsledku výstavy s témou určitej tragédie) a tiež akýsi pritlmený efekt výstavy je výzvou k pokračovaniu diskusie a pozorovaniu svojho okolia - o to viac v období, kedy máme na Slovensku za sebou návštevy náboženských aj politických autorít na miestach periférie - „otvorená náruč” pápeža Františka či „úspešný príbeh” podľa výroku europoslaneckej delegácie na návštevách košického sídliska Luník IX sú príklady módov jazyka, ktoré splošťujú alebo sentimentalizujú zložité sociálne reality. Výstava Z dohledu nám tak môže slúžiť ako príklad opozície týchto štýlov uvažovania a diskusie.
Výstavu bude opäť možné navštíviť v galérii GzG v Hradci Králové, kde potrvá od 2. februára 2022 (od 18:00) do 22. marca 2022.
Výstava Z dohledu / světy na okraji bola realizovaná v spolupráci so Slovo 21, z.s. a odohrala sa v rámci festivalu KHAMORO.
Umelci/kyne: Sead Kazanxhiu, Selma Selman, Natália Kubíková
Kurátorka: Tamara Moyzes
Text k výstave: Nikola Ludlová