Konzumácia a trávenie betónu Anny Hulačovej (recenzia)
Anna Hulačová – Eating Planet, Dům umění města Brna, 4.8. — 19.9.2021
Brniansky Dům umění pripravil v auguste a septembri 2021 projekt Eating Planet sochárky Anny Hulačovej. Inštalácia deviatich betónových figurálnych sôch zobrazila absurdné počínanie ľudstva snažiaceho sa o harmóniu s poľnohospodárskymi strojmi, no pritom strácajúceho harmóniu so surreálne bujnejúcou prírodou.
Výstava sa dá v rámci osobných míľnikov autorky považovať aj za akýsi dôstojný vstup do 'tekutej' kategórie strednej generácie umelkýň. Motívy generačných posunov sú na viacerých úrovniach prítomné aj v samotnej kostre filozofie jej brnianskej výstavy: o postupnom vývoji v spoločenskom vnímaní agrárnej krajiny počas rôznych období modernity pojednáva vizuálnymi citáciami sochárstva z príslušných období. Zvolená forma figurálneho sochárstva je vedomým návratom do dôb, kedy diela takéhoto „strihu“ stelesňovali spoločenské ideály oktrojované istou formou moci. Ich dnešná sochárska reinkarnácia v betóne má slúžiť aj ako nastavenie zrkadla krátkovekosti ideálov vpísaných do materiálu, ktorý ich nakoniec vždy prežije.
Hulačovej konzistentné figurálne sochárstvo už vyše dekádu sústredene rozvíja isté remeselné schémy, no je aj schopné osobitného prístupu ku každej novej téme, či umeleckej úlohe. V predošlých projektoch absolvovala skúsená autorka rôzne experimenty s dekonštrukciou anatomických foriem pri vizualizovaní rozmanitých kultúrnych a spoločenských sietí vzťahov. Pre rozsiahlu aktuálnu výstavu Eating Planet, s pitoreskným českým názvom „Pojídaná“si zvolila tému poľnohospodárstva, resp. jeho súčasného stavu. Ten sa, ako uvádza v kurátorskom texte Marika Svobodová, „podieľa veľkou mierou na prehlbovaní ekologickej a environmentálnej krízy a ich dopadov na našu planétu.“ Už prvý pohľad na 9 betónových sôch ľudí so strojmi však privádza diváka k otázke, či je použitý materiál optimálnou voľbou pri výstave, ktorej obsah sa kriticky stavia k environmentálnej kríze. Hulačová v krátkom videodokumente brnianskeho Domu umění argumentuje, že v tomto kontexte pre ňu ide o symbolický a teda adekvátny materiál práve kvôli jeho kontroverznosti. Ďalej uvádza, že ide o „všadeprítomný, ľudový materiál“ a práve tým adekvátny pre tak „ľudovú“ tému, akou je kŕmenie civilizácie poľnohospodármi.
Za istým spôsobom ľudové by sa dalo označiť aj formálne spracovanie materiálu. Použitá estetika čerpá z medzivojnového sochárskeho civilizmu, ale aj neskoršej modernistickej abstrakcie, teda z umení dôb, kedy v našich krajinách priemyselná modernizácia akcelerovala a vzťah človeka ku krajine, vlastníctvu i strave sa dramaticky menil. Je to zároveň estetika vpísaná do hmotného dedičstva našich miest v podobe početných sochárskych diel v exteriéroch a na fasádach. Aj umelecky menej zainteresovaný divák má pocit, že vstupuje do inkluzívneho prostredia zrozumiteľného výtvarného prejavu. To vytvára príjemný substrát pre detailnejšie skúmanie sôch, z ktorého je už jasné, že nejde o dobové „budovateľské“ výjavy. Figúry pracujúcich prerastajú s rôznymi strojmi rastlinnej výroby a výsledné kyborgské telá znejasňujú kto je tu spracovateľ a kto surovina – či človek a či stroj. Harmónia surreálnych výjavov zároveň necháva diváka na neustálych pochybách, či sa dívame na utópiu, dystópiu alebo kritickú karikatúru. Grafické prvky čiernobielych kresieb na povrchu betónových sôch sú zjemňujúcim elementom súčasného výtvarného jazyka. Aj ich suverenita a ladnosť vyplýva z početných predošlých Hulačovej experimentov o kombináciu robustnej sochárskej hmoty s plošnými obrazmi rôznych médií od fotografie po maľbu.
Sochárska výpoveď hľadajúca svoj vzťah k divákovi do značnej miery použitím foriem lokálnych dejín umenia môže narážať na svoje hranice pri konfrontácii s divákmi prichádzajúcimi z úplne iného kultúrneho kontextu. Z podstaty témy totiž vyplýva obrat od lokálnych „minulostí“ ku jednej globálnej budúcnosti, v ktorej je potrebný jednotný postup ľudstva. Práca s apropriáciou a remixovaním výjavov moderného sochárstva síce otvára cestu k „ľudovejšiemu“ divákovi, na druhej strane tak robí (zatiaľ) v elitárskom prostredí galérie. Materiálový potenciál „kontroverzného“ betónu by pritom napríklad mohol umožniť rozvinutie potenciálu diel v exteriéri – podobne ako v prípade inšpiračných predlôh projektu. Umiestnené napríklad pri vstupe do Českej zemědelskej univerzity v Prahe by nie len plne využili vysokú odolnosť betónu, ale v rámci obmedzených možností umenia vplývať na technologický vývoj by azda denne pred očami budúcich inžinierov odviedli svoje maximum.
Autorka sama hovorí o ambícii projektu vytvoriť akýsi „pamätník doby industrializácie.“ Opodstatnenosť takto nastavenej ambície je otázna v dnešnej dobe, keď je takýmto pamätníkom prakticky celá urbánna, ale aj agrárna krajina bez ohľadu na to, či sa dívame na objekty umenia alebo vraky áut. Hulačovej vycibrenosť sochárskeho prejavu a údernosť monumentálnosti sa pri tak exponovanej téme dostáva na tenký ľad vlastnej materiality a produkčnej náročnosti. Otázka je, či ten tenký ľad odolá niekoľkým tonám betónu vyrobeného pre Dům umění města Brna. Ak aj nie, diela zrejme „vylovia“ zberatelia túžiaci po investičnej hodnote trvácneho betónu. Sochám však potom bude hroziť strata schopnosti byť prítomné v kritickom diskurze. Či je to však problém, bude zrejme každá ďalšia generácia vnímať inak a v kontextochoch svojich environmentálnych paradigiem.