Not Without Joy v Prahe
Pražské Rudolfinum zaradilo v roku 2018 do svojej dramaturgie nový cyklus výstavných celkov a sólo projekcií s názvom Rudolfinum_Time-Based, ktorý sa zameriava na tzv. „časové“ umelecké diela využívajúce prostriedky filmových, video-artových či animovaných postupov. Prostredníctvom minulých projektov, ako napr. Domestic Arenas (2018, kurátor: Petr Nedoma), samostatnou prezentáciou Arthura Jafa (2019, kurátori Hans Ulrich Obrist, Amira Gad) či výstavou Compasion Fatique is Over (2020, kurátori Jen Kratochvil a Petr Nedoma) komunikuje naliehavé politicko-spoločenské témy týkajúce sa problematiky rás, imigrácie, kolonializmu, otroctva, genderu, sexuality a i. Aktuálny projekt Not Without Joy v kurátorskej koncepcie Petra Nedoma pokračuje v nastavenej línií a predstavuje práce autoriek a autorov: Kara Walker, Julius Eastman & The Otolith Group, Sunday Service (s Kanye West-om), Noah Davis, Frida Orupabo a Ufuoma Essi.
„Joy is not found in the absence of pain and suffering. It exists through it.“ (Imani Perry)
Úvodná videoprojekcia americkej umelkyne Kary Walker (*1969) funkčne nastoľuje koncepciu, očakávania, atmosféru, ale aj formu výstavného projektu. Naratívny bábkový film Fall Frum Grace, Miss Pipi's Blue Tale (2011) prináša prostredníctvom vystrihnutých siluet príbeh tragickej „love story“ medzi Miss Pipi – akousi reprezentáciou patriarchálneho mýtu „pure white womanhood“ a postavou sadisticky popraveného Afroameričana falošne obvineného zo znásilnenia. Monumentálne a veľkorysé inštalačné riešenie videoprojekcie necháva vyznieť ambivalentnej situácii medzi naivnou formou inšpirovanou tieňovým divadlom a naliehavosťou, trpkosťou a úzkosťou z nie až tak vzdialenej histórie Juhoamerického kontinentu. Groteskná nálada filmu v kombinácií s ťaživou atmosférou deja, explicitnými sexuálnymi či násilnými scénami a mrazivým hudobným sprievodom v podobe afroamerických spirituálov je vstupnou fackou a zároveň reality checkom s históriou (?) rasizmu a otrokárstva v USA.
Not Without Joy, Kara Walker, Fall Frum Grace, Miss Pipi's Blue Tale, 2011 (installation view), Video (colour, sound), 17:00 minutes
©Galerie Rudolfinum, photo Martin Polák
Na tematickú líniu nadväzuje samostatná prezentácia čiernobielych koláži v Nórsku narodenej umelkyne s nigérijským pôvodom Fridy Orupabo (*1986). Autorka, ktorá pôvodne vyštudovala sociológiu, sa umeniu venovala len vo voľnom čase napĺňaním instagramového profilu @nemiepeba. Jej unikátne, primárne digitálne koláže či krátke video slučky v roku 2016 objavil filmár Arthur Jafa a pozval ju do vývozného výstavného projektu A Series of Utterly Improbable, Yet Extraordinary Renditions. Autorkin výskum sa sústredí na koloniálne archívy či muzeálne databázy, no mnoho fotografických reprodukcií nachádza voľne dostupných na internete. Historický materiál archivuje, skenuje, strihá, sampluje a kombinuje do surových digitálnych či fyzických koláži. Vyberá si reprodukcie súvisiace s černošskou históriou a kultúrou, formou ktorej rozvíja témy viažuce sa k rase a rasizmu, genderu, sexualite či skúmaniu vlastnej identity. Pracuje hlavne so ženskými postavami, ktoré symbolickým spôsobom oslobodzuje od násilnej koloniálnej histórie. Formálnou rekontextualizáciou sa zo zraniteľných a zranených osôb stávajú silný jedinci. Podobne, ako Kara Walker, aj Frida Orupabo pracuje s jednoduchým vyjadrovacím médiom, ktorého banalitu a hravosť kombinuje s intenzitou reality a vytvára ambivalentný pocit založený na postupnom odkrývaní a prenikaní do nespravodlivej histórie ľudstva.
Not Without Joy, Frida Orupabo, Untitled, 2021, (installation view), Collage with paper pins mounted on aluminium, different sizes
© Galerie Rudolfinum, photo Tomáš Souček
Domnievam sa, že jeden z dôvodov, prečo výstava Not Without Joy funguje naozaj dobre, je vhodne zvolená priestorová, naratívna či emotívna dynamika. Výstava je nainštalovaná naozaj veľkoryso – vnímať jednotlivé diela v samostatných sálach je luxusný zážitok, ktorý znásobuje samotná kvalita vybraných projektov. Prechod medzi jednotlivými sálami má podobný efekt ako nakladaný zázvor medzi kúskami sushi. Postupné dávkovanie emócií sa okrem ľahko stráviteľných foriem jednotlivých diel zrkadlí aj v ich inštalačnej dramaturgii a radení. Výsledkom je dynamická sínusoida so stúpajúcou tendenciou udržiavajúca publikum v strehu.
Stred výstavného projektu patrí záznamu živej gospelovej show zboru Sunday Service. Gospelový súbor založil v roku 2019 Kanye West a s príznačným pátosom a šikovným vstupom marketingovej geniality sa mu podarilo vytvoriť rozruch okolo, povedzme si úprimne, priživovaní sa na emóciami zaliatom zážitku zo súčasnej transformácie amerického gospelu. Westov Sunday Service je hudobno-teatrálna performance, v ktorej znejú klasické kresťanské piesne v kombinácií s gospelovými úpravami songov z diskografie amerického rapera. Novodobý Gesamtkunstwerk zahŕňa množstvo detailov: kostýmy vystupujúcich (pochopiteľne z dielne Yeezy), zahrávanie sa s diváckou zvedavosťou (zbor každý týždeň vystupoval na iných miestach, pričom účinkujúci ako aj nascoutovaní účastníci podpisovali dohodu o mlčanlivosti), v kombinácií s participáciou áčkových celebrít (Justin Bieber, DMX, Diplo ale aj bizarné vystúpenie Marilyna Mansona) až po stage design (napríklad umelo vytvorená trávnatá hora z dielne kreatívneho domu TrasK House pre festival Coachella 2019). Tak, ako samotný Westov hudobný projekt, tak aj jeho začlenenie do výstavy je mierny gimmick. No aj napriek tomu je táto popularizačná forma afroamerickej kultúry intenzívnym audiovizuálnym zážitkom a zároveň reflexiou súčasného stavu populárnej kultúry v spoločnosti poháňanej konzumom.
Not Without Joy, Sunday Service (with Kanye West), The Forum, Inglewood, California (11 March 2019), 2:07:20 minutes, full stream, looped version, YouTube, uploaded by Cailan Underwood, 5 November 2019 (installation view) © Galerie Rudolfinum, photo Martin Polák
Na audiovizuálnu líniu nadväzuje hudobná dvojprojekcia kolektívu The Otolith Group Third Part of the Third Measure (2017), ktorá približuje, aktualizuje a cituje tvorbu afroamerického skladateľa a minimalistického hudobníka Juliusa Eastmana (1940 – 1990). Takmer hodinová intenzívna emočná jazda začína a končí prednesom – citovaným predslovom Juliusa Eastmana, ktorým v roku 1980 začal svoj koncert na Northwestern University blízko Chicaga. Autor reagoval na značnú mieru kontroverzie, ktorú v tej dobe vyvolali názvy jeho minimalistických kompozícií (Evil Nigger, Gay Guerrilla a Crazy Nigger). Medzi úvodnými a záverečným prednesom sledujeme extatické prevedenie jednej zo skladieb Evil Nigger (1978). Repetitívna, no postupne sa vyvíjajúca intenzívna kompozícia zahraná štyrmi klaviristami je dych berúcim zážitkom postavenom na trpkých základoch rasovej nenávisti.
Not Without Joy, The Otolith Group, The Third Part of the Third Measure, 2017, (installation view), HD video (colour, stereo), 43 minutes.
© Galerie Rudolfinum, photo Martin Polák
Not Without Joy, Ufuoma Essi, From Where We Land, 2021, Video (colour, sound), 19:00 minutes, (installation view) © Galerie Rudolfinum, photo Martin Polák
Akýsi pohľad na súčasnú spoločnosť cez optiku historických súvislostí spoločne s rasovou neznášanlivosť v afroamerickom a afroeurópskom kontexte považujem za jednu zo spájajúcich línií projektu. Výstavný projekt v tejto atmosfére pomyselne uzatvára mladá britská umelkyňa Ufuoma Essi (*1995), ktorá vo svojej najnovšej filmovej eseji From Where We Land (2021) kombinuje archívne a vlastné zábery a cez orálnu históriu a spomienky skúma a porovnáva dve generácie britských afroeurópskych žien, matiek a dcér, a ich vzťahov k vlastnej identite.
Výstavu Not Without Joy je náročné uchopiť ako jeden celok. Pre vytvorenie pevnejšieho koncepčného základu by jej určite pomohlo začlenenie viacerých diel od iných autoriek a autorov. No aj napriek tomu obsahuje výnimočne silné práce, ktoré si zaslúžia pozornosť, čas a prípadnú snahu o pochopenia kontextu vlastnou iniciatívou. Chýbajúce fyzické diela do veľkej miery suplujú rozsiahle eseje Petra Nedomu a Pavla Barša či samostatná miestnosť venovaná záznamom z prednášok vystavujúcic. Výstavu treba vidieť.