Podnázvom tohtoročného La Biennale di Venezia je v preklade "Mlieko snov". Ten je prepožičaný z názvu knihy Leonory Carringtonovej (1917–2011), anglicko-mexickej surreálnej umelkyne a spisovateľky. V rovnomennej knihe umelkyňa opisuje magický svet, v ktorom sa život neustále pretvára cez prizmu predstavivosti. Je to svet, kde sa každý môže zmeniť, premeniť, stať sa niečím alebo niekým iným, svet oslobodený, prekypujúci možnosťami. Podľa sprievodného textu si výstava The Milk of Dreams prenesene prepožičiava nadpozemské bytosti Leonory Carringtonovej spolu s ďalšími postavami premien ako spoločníkov na imaginárnej ceste cez metamorfózy tiel a definície človeka ako takého a nastoľuje v tomto ohľade rôzne otázky.

Ako sa mení definícia človeka? Čo tvorí život a čo odlišuje rastlinné a živočíšne, ľudské a neľudské? Aké sú naše povinnosti voči planéte, iným ľuďom a iným formám života? A ako by vyzeral život bez nás? To sú niektoré z otázok, ktoré si pložila kurátorka hlavnej výstavy tohtoročného Beinnale — Cecilia Alemani (v súčasnosti riaditeľka a kurátorka projektu High Line Art v New Yorku) a samotnú výstavu rozdelila na tri tematické oblasti: zobrazenie tiel a ich metamorfózy; vzťah medzi jednotlivcami a technológiami; spojenie medzi telami a Zemou.

Výstava zahŕňa viac ako dvesto umelcov a predovšetkým umelkýň z 58 krajín. Viac ako 180 z nich doteraz nikdy na benátskom biénale nevystavovalo. Z tejto štatistiky vyplýva, že Cecilia Alemani do výstavy zapojila okrem umelkýň a umelcov, ktoré/í sú zaručenými, na medzinárodnej scéne dobre rozoznateľnými menami, i také a takých, s ktorými prácou sa divák/čka pravdepodobne stretne úplne prvýkrát, čo rozhodne prospieva k vnútornej demokratizácii celého podujatia a k diverzifikácii vystaveného umenia. Prvýkrát vo svojej 127—ročnej histórii bienále zahŕňa väčšinovo umelkyne a rodovo nekonformných umelcov. Podľa slov kurátorky “ide o výber, ktorý odráža medzinárodnú umeleckú scénu plnú kreatívneho kvasu a zámerne prehodnocuje ústredné postavenia človeka v dejinách umenia a súčasnej kultúry.”

Mire Lee, Barbara Kruger v Arsenale

Špeciálnym aspektom výstavy sú tzv. časové kapsuly, ktoré sú nositeľkami umeleckých diel, ale aj nájdených predmetov a dokumentov. Jedna z takýchto kapsúl je inšpirovaná sci-fi autorkou Ursulou K. Le Guin a jej teóriou fikcie, ktorá spája zrod civilizácie, nie s vynálezom zbraní, ale s nástrojmi používanými na zabezpečenie obživy a starostlivosti: tašky, vrecia a nádoby. V tejto časti sa diela surrealistickej umelkyne Bridget Tichenor dopĺňajú o sadrové objekty košickej umelkyne Márie Bartuszovej, závesnými sochami Ruth Asawa či hybridnými bytosťami Tecla Tofano. Je treba povedať, že niekoľko menších objektov Márie Bartuszovej sú hoc silným, ale jediným zastúpenim slovenského umenia na celom bienale, keďže Český a Slovenský pavilón ostal tento rok z dôvodu poškodenia konárom zatvorený. Nejde však o nečakánú situáciu, ale stav ktorý trvá už 2 roky a nikto z kompetentných (domáca SNG a pražská ND) doteraz situáciu nedokázali vyriešiť. Ide o nesmierne smutný fakt, keďže zavreté boli tento rok iba dva pavilóny, “náš” a Ruský pavilón.

Prázdny Český a Slovenský pavilón a diela Márie Bartuszovej v Arsenale

Zmienka o pavilónoch teda však otvára ďalšiu časť bienále, ktorou sú “národné účasti” práve v podobe jednotlivých pavilónov. Buď ide o architektúry — výstavné domy v areály parku Giardini, alebo pavilóny, ktoré sú súčasťou obrovského industriálenho komplexu Arsenále, niekdajšieho benátskeho centra výroby a produkcie. Menšia časť pavilónov je zase v rôznych iných mestkých priestoroch najrôznejšieho druhu a pôvodu. V tomto článku som vybral desať, nazvime ich najzaujímavejších pavilónov, v ktorých sú nainštalované výnimočné projekty a ktoré mi aj po návšteve ostali silno v pamäti a stojí za to ich nie len navštíviť, ale sa k nim aj vracať.

1. USA — Simone Leigh: Sovereignty

Výnimočnou realizáciou bol "americký" pavilón, ktorý hostil sochárske diela Simone Leigh a to tak ako v interiéri i v exteriéri. Charakter "jefferosnovskej" architektúry pavilónu redefinujú africké prvky so slamenou strechou, ktorá sa čiastočne tiahne i po fasáde a je podopretá nenápadnou kovovou armatúrou a drevenými tyčami. Formy odvodené z ľudovej architektúry a ženského tela sú stvárnené prostredníctvom materiálov a procesov spojených s umeleckými tradíciami Afriky a africkej diaspóry, čím nanovo definujú predstavy o priestore, čase a existencii. "Suverenita" — názov projektu, spája rôznorodé histórie a príbehy, vrátane tých, ktoré súvisia s rituálnymi predstaveniami národov Baga v Guinei, materiálnou kultúrou ranej Ameriky z okresu Edgefield v Južnej Karolíne a s parížskou koloniálnou výstavou z roku 1931. So sériou nových bronzových sôch a keramiky Leigh nápadito skúma bremeno koloniálnych dejín a prísľub "čierneho" feminizmu.

2. Maďarsko — Zsófia Keresztes: After Dreams: I Dare to Defy the Damage

Výstava Zsófie Keresztes sa zaoberá fázami hľadania identity. Podľa sprievodného textu táto koncepcia siaha až k "dileme ježka" Arthura Schopenhauera. Výstava v štyroch celkoch skúma ambivalentný vzťah medzi minulosťou / prítomnosťou a budúcnosťou, ako aj fázy, v ktorých ľudia mapujú svoju vlastnú identitu. Oslobodené od ťarchy spoločných a individuálnych skúseností sa vzájomne telesné fragmenty – oddelené, no existujúce ako jedna komunita – pokúšajú dosiahnuť svoju konečnú podobu. Či sa táto koncepcia reálne odzrkadľuje aj v samotnej matérii a teda dielach je otázne. Prácu Zsófie Kresztes sledujem už roky a sám som bol zvedavý, ako sa popasuje so zodpovednosťou reprezentácie na Benátskom bienále. Výsledkom však je veľmi pôsobivá expozícia diel tejto výnimočnej maďarskej autorky a jedotlivé diela i výstava ako celok dosahuje "majstrovské" kvality súčasného sochárstva.

3. Dánsko — Uffe Isolotto: We Walked the Earth

Hyperrealistický svet nečakanej drámy zasadenej do zvláštneho hybridného časového obdobia, kde sa prvky historickej minulosti života na dánskej farme miešajú s neznámymi fenoménmi zo sci-fi budúcnosti transľudského sveta trojčlennej rodiny. Nejde však o obyčajnú rodinu, čo je zrejmé už od chvíle, keď vstúpite do ich domu a stretnete obyvateľov, keď prechádzate miestnosťami s ich vecami, jedlom a pracovnými nástrojmi. Celé prostredie Uffe Isolotto je prenasledované hlbokou neistotou. Nedá sa povedať, či ide o scénu tragickú alebo nádejnú. Stelesňuje rodina komplexnú a znepokojujúcu skúsenosť napredovania v dnešnom radikálne sa meniacom svete? Ak áno, všeobecnejšia otázka znie, či hľadáme útočisko v tom, kým sme boli, alebo hľadáme únikové cesty v tom, čím by sme sa mohli stať?

4. Kórea — Yunchul Kim: Gyre

Nekonečné cykly stvorenia a zániku sú témou výstavy "Gyre" kórejskeho umelca Yunchul Kima. Ten skúma svet ako labyrint, kde je pohyb v tichu a nehybnosť v pohybe, zahŕňajúci neľudské predmety a materiálnu realitu. Na základe transdisciplinárneho výskumu v oblasti literatúry, mytológie, filozofie a vedy, umelec vytvára v rámci kórejského pavilónu vlastný vesmír, ktorého centrom je 50 metrov dlhý vortex. Táto socha vo forme monumetálneho uzla, priamo reaguje na signály z ďalšich exponátov a ovplyvnená kozmickými udalosťami, atmosférou, svetlom a prírodou, neustále metamorfuje.

5. Ukrajina — Dana Kosmina: PIAZZA UCRAINA

Piazza Ucraina je projektom kurátorov a kurátorky ukrajinského pavilónu Borysa Filonenko, Lizavety German, Marie Lanko. Nejde však o inštaláciu v pavilóne, ale o intervenciu pod holým nebom do samotného areálu Giardini a výsledok je azda o to silnejší. Inštaláciiu vytvorila Dana Kosmina, ukrajinská umelkyňa a architektka. Inscenované námestie je postavené okolo pamätníka pevne pokrytého vrecami s pieskom, čo je odkaz na zvyky v ukrajinských mestách chrániť verejné umenie pred ostreľovaním a bombardovaním.

6. Nemecko — Maria Eichorn

Maria Eichhorn sa vo svojom projekte zameriava na históriu nemeckého pavilónu a jeho architektonickú premenu. Bavorský pavilón postavený v roku 1909 bol v roku 1912 premenovaný na nemecký pavilón a v roku 1938 bol zas prestavaný tak, aby odrážal vtedajšiu fašistickú dogmatickú estetiku. Nová fasáda, zadné prístavby a zvýšený strop prispeli k odstrašujúcemu vzhľadu pavilónu. Napriek povojnovým úpravám budova stále stelesňuje formálny jazyk fašizmu. Maria Eichhorn odkrýva stopy pôvodného pavilónu, skrytého za jeho prestavbou z roku 1938.

7. Pavilón severských krajín — Pauliina Feodoroff, Máret Ánne Sara, Anders Sunna: The Sámi Pavilion

Umelci Pauliina Feodoroff, Máret Ánne Sara a Anders Sunna historicky prvýkrát premenili severský pavilón na Sámsky pavilón reprezentujúci ich Sámsku vlasť (Laponsko). Tento projekt, ktorý je aktom suverenity domorodých Sámov, sa točí okolo troch kľúčových prvkov: transgeneračných vzťahov, holistického poznania Sámov a duchovných perspektív Sámov. Výstava zahŕňa maľbu, zvuk, sochy, vôňe a performancie. Diela poukazujú na nerovnováhu medzi koloniálnymi mocenskými vzťahmi v Škandinávii a na polostrove Kola. Okrem mimoriadne kvalitných diel a celkového prevedenia, dizajnu, architektúry pavilónu a performatívneho kustódstva, tak zároveň ide aj o silne edukačný a angažovaný pavilón.

8. Austrália — Marco Fusinato: DISASTRES

DESASTRES je experimentálny zvukový/hlukový projekt, ktorý prepája zvuk s obrazom. Projekt má podobu trvalého sólo performance v popredí inštalácie. Marco Fusinato perforumuje počas celých otváracích hodín Bienále – celkovo dvesto dní. Fusinato využíva elektrickú gitaru ako generátor signálu pre masové zosilnenie zvuku na hluk. Ten spúšťa záplavu obrazov na samostatne stojacej monumentálnej LED stene, ktorá je nositeľkou nesúrodých a nesúvisiacich náhodne generovaných obrázkov.

9. Rakúsko — Jakob Lena Knebl and Ashley Hans Scheir: Invitation of the Soft Machine and Her Angry Body Parts

Bol to William Burroughs, ktorý začiatkom 60. rokov vo svojom románe s rovnomenným názvom opísal ľudské telo ako „mäkký stroj“, neustále obliehaný „obrovským, hladným zástupom parazitov“. Medzitým sa „mäkký stroj“ premenil na šifru tela kyborgského veku. Jakob Lena Knebl a Ashley Hans Scheirl predstavujú celý svoj umelecký kozmos – od malieb, sôch, textilných prác, fotografií, textu, videa až po módnu kolekciu a publikáciu vo forme časopisu. Umelci sa zameriavajú na situáciu symetrickej architektúry rakúskeho pavilónu, ktorý je rozdelený a spojený kolonádou. Rôzne materiály, spôsoby fungovania, symboly a formy oscilujú medzi dvoma prezentáciami, duplikované a zrkadlené a preložené do preferovanej umeleckej praxe v každom prípade.

10. Saudská Arábia — Muhannad Shono: The Teaching Tree

"Stromová" kinetická inštalácia, ktorá odkazuje na kresbu — líniu, ktorá pre Muhannada Sho vychádza zo skúmania životných cyklov a sily prírody a regenerácie. Naráža tiež na prírodu, na jej schopnosť bojovať o prežitie a mať nádej na znovuzrodenie a nové začiatky. Z tejto singulárnej a monumentálnej inštalácie však vyžaruje i isté tiché posolstvo múdrosti obsiahnuté v samotnej prírode.

Collateral Events

*Sterling Ruby: A Project in Four Acts, Berggruen Arts & Culture*

Okrem medzinárodnej výstavy, národných pavilónov sú nemenej dôležitou súčasťou Bienále i tzv. "Collateral events" alebo teda súbežné podujatia, ktoré celý projekt dopĺňajú v rôznych častiach a priestoroch mesta. Mimo tých, ktoré sú priamo organizované inštitúciou Bienále, su to i rôzne aktivity, ktoré nenájdeme na oficiálnom rozvrhu, ako napr.: A Project in Four Acts Sterlina Rubyho na fasáde Palazzo Diedo, ktorý si Nicolas Berggruen Charitable Trust vybral za miesto budúcej inštitúcie Berggruen Arts & Culture, ktorá sa má otvoriť v roku 2024 a intervencia Sterlinga Rubyho na budove je akousi jej predzvesťou.

Z viac ako dvadsiatky oficiálnych súbežných podujatí spomeniem dva mimoriadne projekty. Jedným je inštalácia "APOLLO, APOLLO" Kathariny Grosse v Spazio Louis Vuitton, ktoré sídli v podkroví benátskeho Louis Vuitton. Ide o ručne potlačenú metalickú sieťovinu, ktorá svojou formou v menšej mierke pripomína ostatné monumentálne inštalácie umelkyne. V Spazio LV je však prevedenie predsalen o niečo bližšie k pôvabnému a lesklému svetu vysokej módy a spod látky presvitajú tenisky, kusy nábytku a ďalšie objekty.

Ďalším podujatím, ktoré stojí za zmienku je síce subtílna, ale krásna výstava "Lucio Fontana / Antony Gormley" v Negozio Olivetti, priamo v srdci Piazza San Marco. Vystavené sú diela, ktoré sa zaoberajú dôsledkami svetla, priestoru a neprítomnosti. Výber kresieb realizovaných Luciom Fontanom v rokoch 1946 až 1968 a séria prác na papieri, ktoré pokrývajú mnohé aspekty výskumu Antonyho Gormleyho, sú integrované so sochami každého z týchto umelcov. Diela interagujú s interiérom a pozornosť divákov sa presúva z objektu v priestore do priestoru ako takého. Samotné Negozio Olivetti Exhibition Centre, nadizajnoval architekt Carlo Scarpa ako showroom v 1957 a je majstrovským dielom, ktoré vás vytrhne z historického kontextu Benátok a vrhne do rídzej, strohej a elegantnej modernity.

Biennale Arte 2022 je veľkolepu prehliadkou nielen súčasného umenia. Po rok odloženom post—pandemickom ročníku Cecilia Alemani pripravila mimoriadne aktuálnu výstavu, ktorá skúma miesto človeka v rýchlo sa meniacom svete. Ide o veľmi širokú tému, do ktorej sa v podstate vošlo "všetko", čo možno oslabuje samotnú koncepciu avšak od prehliadky ako je táto, je prirodzené očakávať istú skratkovistosť, spektakularitu a zároveň i prístupnosť pre nielen odborného diváka. Pozitívom je dôraz na vyrovnanie rodovej štatistiky vystavujúcich autoriek či rodovo nekomformných ľudí a taktiež široká selekcia rozširujúca kanón aktuálnych dejín umenia.

Zdroj sprievodných textov: https://www.labiennale.org
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia