Tribúny ľudu: Koľko štadiónov zbúraš, toľkokrát si developerom / časť 1.
Futbalový štadión je napoly budova, napoly verejný priestor. Pod holým nebom ponúka okrem futbalu festivalovú náladu a vďaka architektúre, kde každý vidí na každého, vystavuje na obdiv mnohé vzorce ľudského správania, ktoré by na ulici či námestí pôsobili nepochopiteľne, rušivo, či nevhodne. Synergia medzi malou skupinou hráčov a davom divákov robí z tribún miesto s vlastnou vizualitou, zvukokrajinou i subkultúrami fanúšikov a samotných aktérov športového zážitku. Trhové mechanizmy spôsobili za vyše 100 rokov existencie štadiónov diverzifikáciu na viac či menej komerčne úspešné štadióny. Aj tie najúspešnejšie sú z hľadiska ziskov limitované priestorom tribún a preto je zásadným motívom futbalového sveta posledných troch dekád tzv. mediálny šport – expanzia futbalu ako produktu mimo priestor fyzického stretávania sa – do sveta mediálnych prenosov. Tie majú dnes zásadný vplyv
na udržateľnosť a ekonomické výsledky prevádzky štadiónov
a profesionálneho futbalu po celom svete. V projekte Tribúny ľudu sledujem, ako lokálne i globalizované procesy formovali tvár a dizajn slovenských futbalových štadiónov od obdobia ich počiatkov až do súčasnej podoby. Táto esej sa zameria na porevolučné dejiny slovenského futbalového štadióna – od zlatej éry developerov po premeny spôsobené fenoménom takzvaného mediálneho športu.
V prvorepublikovej športovej komédii Muži v offsidu (Svatopluk Innemann, 1931) založenej na rovnomennom románe Karola Poláčka figuruje groteskná postava Richarda Načeradeca, majiteľa rodinného biznisu s textilom a vášnivého fanúšika Slávie. Načeradec v duchu svojej klubovej príslušnosti trávi víkendy buď na štadióne Slavie Praha, alebo usadený pri rádiu v prípade, že jeho milované mužstvo hrá vonku. V jednej scéne dokonca opustí slávnostný rodinný obed so vzdialenejšími príbuznými, aby sa mohol ísť do vedľajšej miestnosti hlasno rozčuľovať z prenosu, v ktorom Slavia vo Viedni utŕži prehru 4:2. V románovej predlohe nachádzame tiež opis Načeradovho vypätého rozpoloženia počas obeda, ktorý ozrejmuje, že protagonista sa oveľa viac identifikuje so svojim klubom, než s vlastnou rodinou: „Kyselá nuda spoutala jeho údy; zachvátil ho stav, který označoval slovy, že je ‚mezi svejma lidma jako prodanej’. Při první příležitosti povstal a prohlásil, že si půjde nahoru poslechnout rádio, neboť se z Hohe Warte vysílá zápas Slavie proti First Vienne” (Poláček, 2016: 49-50). Keď kvôli kriku manželka a asi desiati rodinní príslušníci
vo filmovej adaptácii pribehnú za Načeradcom, aby ho utíšili, vyženie ich vyhlásením: „Příbuzní by měli být policejně zakázaní. Rozejděte se!”
Táto scéna z medzivojnovej českej komédie ukazuje na nové možnosti prežívania športového zážitku v domácnosti, dokonca až na úroveň odizolovania sa od bezprostredného okolia, vďaka médiu rádia, ktoré v neskorších dekádach vystrieda televízia. Intenzita diváckeho napojenia sa na športový dej mimo tribúny sa v nasledujúcich obdobiach futbalu jedine rozrastá. V tejto eseji chcem sledovať práve tento proces, ktorým sa šport stáva kolektívnym zážitkom v kvantovo znásobenom zmysle. Štadióny sú do čoraz výraznejšej miery prispôsobované požiadavkám produkčne náročného televízneho prenosu. Medializácia futbalu mení tiež divácke správanie – fanúšikovská komunita sa pomerne húfne presúva zo štadiónov k prijímačom a svoju priazeň presmerúva od lokálnych klubov ku globálnym gigantom. Čo to znamená pre prevádzku futbalových štadiónov v posledných troch dekádach? Kto tvorí futbalový ľud, ktorý je kvantovo násobený a afektívne spojený prostredníctvom obrazoviek,
a čo tvorí jeho tribúny?
Na prelome politických zriadení
„Vojdi na štadión a môžeš všetko” – to je pomyseľné heslo, ktoré označuje odlišnosť vzorcov správania, ktoré sú spôsobené špecifickým typom súčasne otvoreného aj uzavretého verejného priestoru tribún. Na niektorých tribúnach najvyššej Slovenskej ligy ešte aj dnes, v dobe bezpečnostných regulácií a digitálneho dohľadu toto heslo stále platí. Na štadiónoch sa aj v 21. storočí dajú vidieť holé zadky, zdvihnuté pravice a tlupy strach naháňajúcich ľudí, kým len o pár tribún ďalej sa môže diať príjemné rodinné popoludnie s kvalitným kulinárskym zážitkom
v novučičkej infraštruktúre.
zdroj: urbanexploration.sk, kosice.estranky.sk
Posledné desaťročie ale prinieslo istú kultiváciu úpadkovej krivky kultúry a prostredia. Slovenské štadióny zaznamenali plošnú obnovu s nebývalou štátnou investičnou pomocou. Medzičasom sa však futbal samotný stal pre väčšinu fanúšikov niečím ako filmovým zážitkom. Teoretička Angelika Schnell, ktorá sa zaoberá televizualitou štadiónov, píše, že mediálna realita celkom nedokázala nahradiť živú futbalovú arénu, aj keď jej modernú podobu do značnej miery ovplyvnila. (Schnell, 2011: 109) V prípade slovenskej fanúšikovskej komunity a dopadu medializácie futbalu na jej podobu to však platí menej.
V súlade so zmenou prostredia fanúšikovia totiž presmerovali svoju pozornosť na sledovanie zápasov zahraničných klubov. Poslednou výnimkou s početnou futbalovou komunitou pravidelne plniacou štadión na Slovensku ostáva Dunajská Streda a iba občasne jej sekunduje Trnava. Oligarchovia s kontroverzným finančným pozadím, ktorí sa v turbulentných 90-tych rokov zmocnili mnohých slovenských futbalových klubov, sa medzitým dali na veľmi pozvoľný ústup z pozícií na ich čele. Aj to možno prospeje k postupnému návratu fanúšikov na tribúny. Na genia loci a teda aj návštevnosť totiž vplývajú desiatky faktorov, ktoré robia z každého štadióna miesto s unikátnou atmosférou. Niektoré sú pohostinné, niektoré menej.
Futbal, má tú nepríjemnú vlastnosť, že je obľúbeným pieskoviskom kadejakých pokrivených charakterov z podnikateľskej sféry. Vlastniť futbalový klub či štadión dokáže byť lákavé aj z iných než športových pohnútok. Úpadok našich štadiónov dosiahol dno v druhej dekáde druhého tisícročia, kedy boli pri príprave každého zápasu reprezentácie hlavnou témou bolestné úvahy o tom, v ktorej blízkej zahraničnej metropole ho slovenské mužstvo odohrá, aby sa nemuselo hanbiť, že aj ten najlepší slovenský štadión je v medzinárodnom merítku podpriemerný. UEFA napokon Slovensku niekoľko rokov predlžovala výnimku, aby sa mohlo hrať na slovenských štadiónoch nezodpovedajúcich predpísaným štandardom. Väčšinou to bolo na Tehelnom poli s dizajnom v štýle severoafrických metropol (oválny tvar a poväčšine nezastrešené tribúny), alebo v Žiline s komornou atmosférou rodinného klubu piatej anglickej ligy (štyri síce plne zastrešené, no samostatne stojace, jednoposchodové tribúny).
Do príbehu Tehelného poľa vtedy vstúpil Ivan Kmotrík. Svojmu najväčšiemu developerskému projektu – výstavbe nového národného štadióna – podriadil všetko a na ceste za vysneným cieľom padlo za obeť niekoľko športovísk, s ktorými mal niečo spoločné. Dnes má Ivan Kmotrík hlavný podiel na existencii najmodernejšieho slovenského štadióna, ktorý spĺňa najvyššie medzinárodné štandardy. Autorom projektu nového Tehelného Poľa je architekt Karol Kállay a jeho štúdio Expoline. Cena stavby – v eurách i morálnych ujmách – je ale veľmi symptomatická pre celú slovenskú porevolučnú štadiónovú epopej: Éra futbalového developera Kmotríka začala v dobe, keď sa najvyššia liga hrala na troch bratislavských štadiónoch – okrem Tehelného Poľa to boli štadióny na Pasienkoch (Inter Bratislava) a Za starým Mostom (FC Artmedia Petržalka). Kmotrík doviedol Petržalku ako majiteľ do Ligy majstrov, no následne ju prenechal záhadnej cyperskej firme a pozemky pod štadiónom si nechal. Klub sa prepadol o niekoľko líg nižšie a Kmotrík nechal Štadión za starým mostom zbúrať aby tam mohol vybudovať byty a kancelárie v 29 poschodovej veži. Následne sa stal majiteľom Slovana a zaviazal sa, že namiesto Tehelného poľa postaví reprezentácii tak potrebný štadión. S vtedajšou vládou sa dohodol, že po dokončení ho od neho odkúpi. Slovan v čase výstavby presunul na susedné Pasienky v tom čase už tiež skrachovaného a piatoligového klubu Inter. Cena Tehelného poľa sa po dokončení vyšplhala z avizovaných 70 na 119 miliónov eur. Vládna moc sa medzičasom prepólovala a tá súčasná sa snaží od zmluvy o kúpení hotového štadióna odstúpiť, keďže ju prehlásila za neplatnú. Kmotríka by tak nechala
v mnohomiliónovej strane. Ten disponuje aspoň Pasienkami, medzi časom ďalším nepotrebným śtadiónom súcim na demoláciu a výstavbu nového developmentu.
Búranie petržalského štadióna Za starým mostom, foto:TASR (Michal Svitok)
Postupný zánik starého štadióna Tehelné pole, foto: Plus1deň (Július Dúbravay)
Futbalové kluby do roku 1989 fungovali ako súčasti rôznych organizácií v štátnej správe, do ktorej pred revolúciou nespadali len nemocnice školy a úrady ako dnes, ale úplne všetko, teda aj sieť športových klubov ako súčasť rôznych podnikov. Privatizácia futbalových štadiónov spôsobila, že sa vo väčšine prípadov ich dizajn a vybavenosť zakonzervovali v stave spred roku 1989 a v medzinárodnom porovnaní začala slovenská štadiónová vybavenosť z roka na rok viac a viac zaostávať. Štát sa v roku 2015 rozhodol otcovsky “vrátiť do hry” a zadotovať paušálnu obnovu štadiónov prostredníctvom štedrého dotačného programu s názvom Rekonštrukcia a modernizácia futbalových štadiónov na Slovensku. 45 miliónov eur bolo rozdelených medzi 21 projektov. Najviac, až 13 miliónov išlo do Trnavy. Úplne nové štadióny vznikajú tiež v Košiciach, Dunajskej Strede a Trenčíne. U týchto štadiónov „druhej váhovej kategórie” sa jedná o modifikácie tej istej architektúry. Všetky tri vytvoril dunajskostredský ateliér Asif architekta Csabu Ambrusa. V prípade týchto stavieb sa ešte trochu dá hovoriť aj o architektonickom rozmere, nielen o inžinierskej stavbe.
V treťom slede súčasných štadiónov nasleduje 17 pomerne rovnakých štadiónov zafinancovaných z plánu obnovy. Ich základnou charakteristikou je zrušenie sypaných tribún typických pre minulý režim a ich nahradenie montovanými kovovými tribúnami s plastovou strechou. Dejiská profesionálnych futbalových súťaží tak po obnove dostali charakteristický generačný stavebný výraz.
Búranie starého Štadióna Antona Malatinského v Trnave, foto: www.destroy.sk
Tri kategórie klubov
V slovenskej porevolučnej lige som u vlastníkov klubov vypozoroval tri kategórie - najpočetnejšiu skupinu predstavujú stratoví, krátkodobí vlastníci. Klub vlastnia len pár sezón, ktoré fanúšikom vyplnia stagnáciou, či dokonca až úpadkom a následne ponúknu klub opäť na predaj.
Druhú kategóriu tvoria vlastníci, ktorí sú ziskoví vďaka športovej stránke, čiže predaju hráčov, pre ktorých výchovu a rast výkonnosti dokázali vytvoriť dlhodobé systematické podmienky. Predaj mladých futbalistov do zahraničia je pritom jediná možnosť, ako môže klub z málo významnej ligy hospodáriť v plusových číslach. Protagonistami takéhoto udržateľného gazdovania sú u nás len Žilina a Trenčín. Aj preto Žilina mohla ako prvá v porevolučnom období významne prestavať svoj štadión a po zastrešení všetkých tribún na ňom v rokoch 2003 - 2015 hrávala aj reprezentácia.
Poslednou skupinou sú vlastníci ziskoví vďaka developerským aktivitám okolo objektu štadióna, či priamo v ňom. K tejto kategórii sa viažu dva slovenské štadióny – Tehelné pole v Bratislave a Štadión Antona Malatinského (v súčasnosti súčasťou obchodného domu City Arena). Tribúny pre nich predstavujú viac nehnuteľnosť než substrát pre nohy fanúšikov. Esom tejto skupiny je práve vyššie spomenutý Ivak Kmotrík a jeho národný štadión na Tehelnom poli, ktorý vyrástol ako súčasť širšieho komplexu obytných a administratívnych objektov. Tehelné pole má vplyvom tejto stratégie okrem štyroch rohových zastávok aj jednu rohovú dvadsaťposchodovú budovu, kde sa v cene prenájmu kancelárskeho priestoru servíruje aj výhľad na futbal. Tehelné pole tak symbolicky zavŕšilo svoju osemdesiatročnú cestu od proletárskej arény, kde sa v prípade finančnej núdze a gymnastických zručností dali zápasy sledovať aj z korún okolo stojacich stromov. Na novom Tehelnom poli sa bez lístka dá zápas sledovať iba
v prípade, že ste si prenajali kancelárie na severnej strane Tower V. Tretia skupina okrem toho obsahuje už len jeden štadión. Nachádza sa v Trnave a do roku je známy ako Štadión Antona Malatinského, od roku 2015 už ako Obchodné Centrum City Arena. Počas výstavby obchodného centra bol štadión zbúraný a postavený nanovo, pričom bola opäť použitá len jediná jeho tribúna. Nanovo postavený štadión s tribúnami pre 18 000 ľudí je nenápadne schovaný v komplexe obchodného centra. Aj po tomto znovuzrodení si však zachoval svojskú fanúšikovskú kultúru známu najmä tým, že pri nástupe hráčov znie skladba pre sólo trúbku Il Silenzio skomponovaná v roku 1965 talianskym jazzovým skladateľom Nini Rossom.
Nové Tehelné Pole, foto: www.asb.sk
Veža v rohu sa objavila už na jednej z prvých novodobých štadiónových architektúr, pri Štockholmskej olympiáde v roku 1912 /
Nový Trnavský štadión je dnes súčasťou obchoodného domu, foto: mall.cityarena.tt
Poňatie štadióna ako nehnuteľnosti priťahujúcej možnosti podnikať v iných odvetviach prináša štadiónom aj pridanú hodnotu v podobe architektonickej kvality. Artiklom, ktorý sa tu primárne predáva tu totiž nie je samotný futbal, ale priestory. Štadióny v Trnave a Bratislave sú tak najväčšie a najzaujímavejšie na Slovensku nielen kapacitou, ale aj zmesou funkcií. Tribúny v týchto arénach sú ako jediné na Slovensku dvojposchodové a v útrobách skrývajú desaťtisíce metrov štvorcových ďalších priestorov. V rámci tretej kategórie mal najspektakulárnejšie ambície košický oligarcha deväťdesiatych rokov Alexander Rezeš, niekdajší minister dopravy spojov a verejných prác mečiarovej vlády, majiteľ Východoslovenských železiarní, hotela Slovan a futbalových klubov 1.FC Košice a Sparta Praha. Síce sa napokon stal symbolom vládneho banditizmu a krachu, ako developer stihol po sebe zanechať aspoň dedičstvo v podobe jedného z najabsurdnejších stavebných projektov na Slovensku. Rezeš si totiž vo svojom meste zaumienil vybudovať štadión najväčších svetových parametrov. Na mieste Štadióna vo VŠA (Všešportový areál) plánoval zbúrať zánovný nezastrešný stánok pre 30000 ľudí a na jeho mieste postaviť štadión pre 52000 ľudí so zaťahovacou strechou. Tomu, že to neboli iba plané reči nasvedčuje model, ktorý v architektonickom ateliéri KOPA dlhé roky dominoval celej jednej miestnosti. Starý štadión bol slávnostne uzavretý a futbalisti sa presťahovali na štadión konkurenčného klubu Lokomotíva Košice. Malo ísť o dočasné riešenie, kým nebude vybudovaný nový megaštadión, no na Lokomotíve sa hráva dodnes. Príbeh totiž skončil predčasne - Mečiar v roku 1998 nezostavil ďalšiu vládu, Rezeš prišiel o moc i klub, ktorý zanikol a demolácia štadióna vo VŠA, ktorá sa sa s pätnásťročným oneskorením predsa len udiala, neuvolniľnila miesto pre hypermodernú arénu. Udiala sa totiž ale z dôvodu pokročilého rozpadu a neexistencie klubu, ktorý by ho plnil fanúšikmi. Jedným z posledných hviezdnych momentov štadióna tak ostáva prílet Paľa Haberu na helikoptére pred zápasom s Trnavou v júni 1997, aby následne zaspieval novú klubovú hymnu. Davy ľudí, ktoré k sebe pozval na pódium sa počas pokriku „kto neskáče, ten je koňar” pričinili o prepadnutie konštrukcie javiska. Nehodu akoby zázrakom všetci prežili bez vážnych zranení. Po tomto zápase sa už vrcholový futbal na štadión nikdy nevrátil.
Košický štadión vo Všešportovom areáli roky chátral, kým bol úplne zrovnaný so zemou, foto: www.kosice.estranky.sk
Text: Samuel Velebný
©New Translation 2021
Tento text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.