Tribúny ľudu: Koľko štadiónov zbúraš, toľkokrát si developerom / časť 2.

Futbalový štadión je napoly budova, napoly verejný priestor. Pod holým nebom ponúka okrem futbalu festivalovú náladu a vďaka architektúre, kde každý vidí na každého, vystavuje na obdiv mnohé vzorce ľudského správania, ktoré by na ulici či námestí pôsobili nepochopiteľne, rušivo, či nevhodne. Synergia medzi malou skupinou hráčov a davom divákov robí z tribún miesto s vlastnou vizualitou, zvukokrajinou i subkultúrami fanúšikov a samotných aktérov športového zážitku. Trhové mechanizmy spôsobili za vyše 100 rokov existencie štadiónov diverzifikáciu na viac či menej komerčne úspešné štadióny. Aj tie najúspešnejšie sú z hľadiska ziskov limitované priestorom tribún a preto je zásadným motívom futbalového sveta posledných troch dekád tzv. mediálny šport – expanzia futbalu ako produktu mimo priestor fyzického stretávania sa – do sveta mediálnych prenosov. Tie majú dnes zásadný vplyv
na udržateľnosť a ekonomické výsledky prevádzky štadiónov
a profesionálneho futbalu po celom svete. V projekte Tribúny ľudu sledujem, ako lokálne i globalizované procesy formovali tvár a dizajn slovenských futbalových štadiónov od obdobia ich počiatkov až do súčasnej podoby. Táto esej sa zameria na porevolučné dejiny slovenského futbalového štadióna – od zlatej éry developerov po premeny spôsobené fenoménom takzvaného mediálneho športu. 

ČASŤ 1 TOHOTO TEXTU NÁJDETE TU

Vzťah futbalového fanúšika a sponzora jeho klubu je často rozporuplný. Ak je prítomná persóna „kontroverzného investora“, na jednej strane to znamená, že klub má peniaze, či dokonca nový štadión. Na druhej strane sa fanúšik musí zamýšľať nad tým, prečo chodí na predstavenia financované z potenciálne problematických zdrojov, a či by to celé nebolo krajšie a príjemnejšie v skromných, no čestných podmienkach. V Trnave sa na rozdiel od Košíc miestnemu mecenášovi Vladimírovi Poórovi podarilo zavŕšiť stavbu nového veľkolepého štadióna. Pripravil ceremoniál s vystúpením Michala Davida, počas ktorého sa na projekcii za pódiom premietali napríklad aj kosáky a kladivá. Keď však prišiel čas na prejav mecenáša Póora, trnavské publikum ho ohlušujúcim spôsobom vypískalo. Zrejme aj kvôli tomu, že už sa nevedeli dočkať konca show a začiatku zápasu, ale rozhodne najmä kvôli tomu, že kontroverzný Poór roky priťahoval pozornosť politickými kauzamu a kazil tak Spartaku meno. Tri roky na to Poór klub predal s vyjadrením, že na „svoj“ štadión už nikdy nevstúpi. (Král, 2018) 

Aj keď mecenáši slovenských klubov ako Rezeš, Poór, Kmotrík, či Világi nikdy neboli za nič odsúdení, verejnosť si ich spája s divokou privatizáciou a blízkymi prepojeniami na vlády Smeru. Navyše, ak sú celé kluby v rukách akýchkoľvek jednotlivcov, prináša to jedno zásadné riziko - sú doslova vydané na milosť a nemilosť, respektíve  solventnosť a insolventnosť jedného človeka. Pre stabilitu a kontinuitu tak nie sú práve najlepším riešením. V Košiciach by sme o tom vedeli rozprávať svoje: Rezeš, bratia Vargovci, Podolák a Borriero síce dokázali na krátke obdobia žlto-modrý klub pozdvihnúť, no zakaždým aj tak nasledoval krach. Výsledkom sú okrem iného až štyri rôzne názvy klubu za dvadsaťpäť rokov. Diskontinuita v košickom futbale formovala aj dizajn vznikajúceho nového mestského štadióna. Kým dva podobné stánky od architekta Ambrusa v Trenčíne a Dunajskej Strede zdobia sedačky v klubových farbách, v Košiciach bude dizajn sedenia v „50 odtieňoch šedej“. Krachy klubov a následné zmeny farieb sú v tomto meste tak bežným javom, že v dobe projektovania nebolo v meste klubu, ktorý by tribúny „zafarbil“. Výsledkom je tak paradoxne dobre a decentne vyzerajúci štadión v civilnejších, menej festivalových farbách, nápadne sa svojou nenápadnosťou odlišujúci sa od patriotskej konvencie z iných miest. 

View fullsize

Košický Čermeľ v novembri 2021, v čase keď už mal za sebou svoj zrejme posledný profesionálny futbalový zápas s divákmi

ČO FORMUJE VYBAVENIE TRIBÚN

Pri pohľade na orientačný plán akéhokoľvek štadióna na prvý pohľad padne do oka delenie  priestoru na VIP časti a zvyšok. Tento „zvyšok“ tvoria štyri tribúny okolo ihriska, ktorých monotónnu zvukokrajinu narúšajú sektory takzvaných vlajkonosičov. Tento pojem prežíva zväčša už len na orientačných plánoch štadiónov, nakoľko samotní vlajkonosiči si hovoria fans, ultras alebo hooligans. Nutným zlom z pohľadu správcov štadiónov a usporiadateľov boli dlho sektory hostí. Tieto časti štadiónov sa dali v deväťdesiatych a nultých rokoch charakterizovať ako niečo medzi juhoamerickým väzenským dvorom a laboratóriom na dvojhodinový experiment o živote bez ľudských práv. Tento experiment na sebe pocítil aj asi tucet fanúšikov Írskeho FC Bangor, ktorí v roku 1994 zavítali do Prešova. Ako vo svojom spomínaní na štadiónové zážitky prezrádza pedagóg a futbalový fanúšik Slavomír Capek, len čo boli írski fanúšikovia umiestnení do ,,klietky“ pre hostí, nalepili sa na kovový plot v snahe nadviazať verbálny kontakt s trénujúcimi hráčmi svojho klubu. V jednom okamihu sa telami a tvárami natlačili na čerstvo natretú časť plota v zeleno-bielych farbách. Ich kontrastné klubové farby tak boli obohatené o nový farebný akord. To sa im určite ešte nikde nestalo. Ich klub prehral a ešte sa aj potupne obtreli o iné ako vyvolené farby svojho klubu. Cestou na stanicu sa neželané odtiene pokúšali zmyť vo fontáne pred Justičným palácom (Slavomír Capek, emailová komunikácia, 10.3.2021). O pätnásť sezón neskôr som sa v tejto klietke ocitol aj osobne ako fanúšik Košíc. Usporiadatelia na tento účel aktualizovali svoj ťah s plotom tak, že pre nás plot natreli vazelínou. Absencia občerstvenia a toaliet rovnakej kvality ako na zvyšku štadióna bola  v sektoroch hostí dlhé roky samozrejmosťou. Prioritnejšie než do komfortu fanúšikov súpera bolo investovať do bezpečnostných kamier a turniketov. 

Projekt Rekonštrukcia a modernizácia futbalových štadiónov na Slovensku trvá od roku 2013 a prináša plošný nárast kvality aj v sektoroch hostí. Reštriktívny až represívny dizajn prístup k dizajnovaniu sektorov hostí však súvisí s vysokou mierou výtržností na výjazdoch, ktorá začala narastať v osemdesiatych rokoch. Je možné odpozorovať, že opovážlivosť činov nepriamo úmerne narastá s poklesom represívneho charakteru vlády a po organizované výtržníctvo po Nežnej revolúcii nabralo na obrátkach. Najdramatickejší bezpečnostný incident zažila najvyššia slovenská liga 18. augusta v roku 2013, kedy na zápase Slovan - Ružomberok Slovanista Tomáš Paták hodil sedemdesiatpäťmilimetrový armádny delobuch do sektora hostí. Zranil 9 osôb, z toho 2 maloleté a pred súdom obstál s trojročnou podmienkou. Útočník si o 4 rokoch prišiel na súd vypočuť finálny rozsudok sebavedomo oblečený vo farbách Slovana. Na štadióne Pasienky, kde k incidentu došlo pritom v tej dobe boli de facto hosťami aj Ružomberčania aj domáci Slovanisti, ktorý ho využívali len ako prechodný domov počas prestavby Tehelného poľa. Čin výrazne znížil návštevnosť štadióna na najbližšie mesiace. Tá bola beztak oveľa nižšia než na Tehelnom poli - mnohotisícová komunita priaznivcov Slovana považovala Pasienky za nehostinné a nepohodlné a často sa tu zišla len v trojciferných počtoch.  Kvalitnejšia infraštruktúra mohla pri tom eliminovať aj udalosť s delobuchom. Lepšie zabezpečenie bezpečnosti sektora hostí nie len pred rizikom z jeho vnútra ale aj pred napadnutím zvonku je jedným z koncepčných nedostatkov dizajnu porevolučných tribún. Vychádza z akéhosi preventívneho nepriateľstva voči fanúšikom hostí. Investičné priority vylepšovania tribún sú vecou dlhodobých trendov ale aj náhlych udalostí.  V Británii došlo napríklad k zákazu miest na státie prakticky z roka na rok po sérii tragických udalostí spôsobených tlačenicami a nedostatočne dimenzovanými únikovými cestami. 

Ďalším veľkým fenoménom podieľajúcim sa na vzhľade, naplnenosti a kvalite slovenských štadiónov je v ostatných troch dekádach takzvaný mediálny šport. Tento pojem označuje futbalový Matrix - teleprezenčnú realitu, ktorá spravila z návštevy štadióna len sekundárny produkt futbalového priemyslu. To malo za následok exodus divákov z krajín so slabšími ligami z tribún pred obrazovky. Mediálny šport je produkt najkvalitnejších národných líg - tých istých, ktorých najbohatšie kluby sa celkom nedávno zapísali do histórie neúspešným pokusom o zriadenie Superligy ( Real  Madrid, Barcelona, Atletico Madrid, AC Miláno, Inter Miláno, Arsenal, Chelsea,, Juventus, Liverpool, Manchester City, Manchester United a Tottenham). Keďže televízne práva na futbal sa kupujú a distribuujú vo všetkých krajinách planéty, nožnice medzi štyroma exportu dominujúcimi krajinami a zvyškom sveta sa roztvárajú. Kto chce s najlepšími súperiť v Lige Majstrov, ten musí mať štadión minimálne v takzvanej ,,kategórii štyri“. Kategorizácia štadiónov je systém UEFA, ktorý bol formulovaný hlavne na základe potrieb mediálneho priemyslu. Kategória štyri predstavuje kapacitu  aspoň 8000 miest na sedenie, 500 VIP miest, 25 miest pre komentátorov na živé prenosy, 25 miest pre fotografov, osvetlenie aspoň 150 luxov, a musí spĺňať spektrum ďalších podmienok. Ani takáto bohatá výbava však nemusí o pár rokov klubom z menších krajín  stačiť na to, aby mohli súperiť s tými najbohatšími, keďže popredné kluby popredných líg budú zrejme aj naďalej uvažovať o  utvorení čohosi “ešte  majstrovskejšieho“ než Liga Majstrov. Cieľom je to, aby na svoje štadióny už nikdy nemuseli vpustiť klub s menšou slávou, ktorý by im len znižoval sledovanosť v televízoroch, počítačoch a mobiloch po celom svete. 

Mediálny šport však nie je pozorovateľný len v ekonomických kategóriách. Svojský vplyv má aj na zvukové praxe či sociologické črty diana na tribúnach. Práve z televíznych obrazoviek sa totiž pri svojom ,,naháčskom prebehu“ inšpiroval istý Košičan,ktorý v roku 2006 na zápase MFK Košice - Slovan Bratislava sa v dôsledku náhleho impulzu vyzliekol donaha, preskočil nepoužívanú bezpečnostnú vodnú priekopu a tesne pred koncom zápasu vbehol na ihrisko, kde ho podľa jeho vlastných slov polícia zo psom chytila až vtedy, keď sám zastal. Denník SME vtedy o incidente v perexe napísal: ,,Už aj na Slovensko dorazil fenomén, ktorý sa doteraz objavoval iba v zahraničí. Nezmyselná bežecká exhibícia nahého fanúšika priamo na trávniku.“ (Slováček, 2021)

Fanúšikovia pred návštevou štadióna taktiež v televízii a na internete čerpajú inšpiráciu z multisenzorického prejavu kolegov v zahraničí. Paleta pokrikov a popevkov sa na slovenských štadiónoch stále rozrastá. Hlavná diverzifikácia pokrikov nastala počas deväťdesiatych rokov, kedy sa na Slovensku rozmohla ,,rejvovo - festivalová“ subkultúra ultras, ktorá prišla z Talianska. Tento kultúrny import znamenal nárast nových foriem extravagantnej zábavy na tribúnach. S nástupom internetu sa tak na slovenské štadióny dostali balkánske, talianske, či juhoamerické melódie preložené do slovenčiny. Vlajky, ktoré počas zápasov visia na plotoch sa tiež unifikovali vďaka globalizácii umožnenej televíziou. Kým v osemdesiatych rokoch išlo o ručne maľované, krivoľaké, no o to originálnejśie kúsky, dnes dominuje strojová tlač kopírujúca zahraničné predlohy. Aj ultras sú teda vo svojich audiovizuálnych prejavoch nevyhnutne pod vplyvom reduktívnej globalizácie, ale napriek tomu často sami protestujú proti jej vplyvom na futbal. Práve protesty ultras majú výrazný podiel na tom, že Superliga zatiaľ nevznikla. To ale neznamená, že nás s určitosťou nečaká budúcnosť), v ktorej sa štadióny úplne transformujú na vysielacie štúdiá - prenos by nahradil skúsenosť z miest, na ktorých dochádza k zložitej senzorickej a expresívnej ľudskej koordinácii. Takú by mohli spôsobiť opakujúce sa pandemické situácie, keď nie je možné stretávanie davov, prípadne pokračovanie úkazov ako blížiace sa bezprecedentné majstrovstvá sveta v katarskej púšti, organizované ako mediálna mega-udalosť na budovanie geopolitického kapitálu organizátorskej krajiny Katar.

OD NAČERADCOVHO RÁDIA KU GEOPOLITIKE

V prvej časti tejto eseje som svoje rozprávanie zahájil referenciou na scénu zo športovej komédie Muži v offsidu z roku 1931. V tejto scéne, v ktorej fanúšik Slávie pan Načeradec odišiel z rodinnej oslavy, aby mohol počúvať zápas v rádiu, som popísal symptomatický výjav emočnej excitácie fanúšika futbalu, ktorého športový zážitok bol umožnený masovým médiom priamo v jeho domácnosti. Zároveň som odkázal na premenu diváckeho správania pôsobením médií a spätnú premenu štadiónov v dôsledku nárokov televízneho prenosu.

Pan Načeradec je filmovou postavou ,,pre pamätníkov“ - mužom zo sveta, ktorý sa pominul. Čo sa ale nepominulo, je najstarší český klub Slavia Praha, pri ktorom sa od načeradcových čias vystriedali celé generácie fanúšikov, a ktorý v prostredí Česka a Slovenska v posledných rokoch predstavuje medzinárodne najúspešnejší klub. Slavia Praha napriek tepu doby stále pravidelne zapĺňa svoj nový komfortný štadión Eden. Hruď dresu je na tejto scéne najlukratívnejšia inzertná plocha, keďže je najčastejšie v zábere kamier a nesie okrem loga klubu aj logo sponzorov. V prípade Slavie je to od sezóny 2015/2016 po prvýkrát logo s čínskou typografiou. Aktuálna úspešná etapa je však len záležitosťou posledných pár sezón, pred ktorými už stihla Slavia od roku 1989 dvakrát balansovať na hrane bankrotu a častým zmenám vlastníkov. V Európe sa začína hovoriť o plošnom ústupe čínskych investorov z tunajšieho futbalu. Nestabilita a prudké výkyvy úrovne sú v našich skromných podmienkach už tri desaťročia nutným sprievodným znakom prevádzky klubov, ktorých štadióny striedavo chátrajú a prekvitajú.

Fotografie k textu sú z košického Štadióna Lokomotívy v Čermeli. Začiatkom decembra roku 2021 oznámil klub FC Košice, že sa z neho sťahuje do novej Košickej futbalovej arény. Majitelia areálu v Čermeli medzi tým skúšajú v okolí hlavného štadióna presadiť výstavbu bytoviek. Všeobecne sa očakáva, že štadión čaká postupný zánik a profesionálny futbalový zápas už neprivíta.

Tento text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.

Text: Samuel Velebný Foto: Tibor Czitó
©NT 2021

Tento text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.