SAUL: "Chcem žiť dlho a bývať v dome, ktorý si sám navrhnem"
So Saulom sme sa stretli uprostred najpodivnejšieho času izolácie a všadeprítomnej neistoty, ktorá panovala posledných niekoľko mesiacov. Navštívili sme ho na mieste, podľa ktorého bolo pomenované i jeho debutové EP “Hotel 471”, kde spolu s Nurim pracoval na novom albume. Na niekoľko hodín, sme tak vnímali úplne iný čas i atmosféru a bolo jasné, že všetka energia tam smeruje k tvorbe hudby a umenia. Práve o umení sme sa rozprávali v našom rozhovore. Od hudby, cez architektúru a film až po výtvarne umenie. West, Ando, Jodorowsky či Duchamp. Všetkým nakoniec ide o to isté...
NIKO: Fascinuje ma keď počujem Kanyeho Westa rozprávať o Le Corbusierovi. To keď sa vysoké umenie, premiešava s niečim podvratným. Na domácej scéne som dlho nevnímal nikoho, kto by sa odkazoval na umenie, až kým ste neprišli s KHANS a v pr- vých v rozhovoroch spomínali Basquiata, Boscha či Da Vinciho. Odkiaľ prišla tá fascinácia umením ako takým?
SAUL: Je to niečo, čo ma stále udržovalo sústredeného na prácu a život všeobecne, učiť sa o umení a spoznávať nové veci a pohľady. Nakopne ma to. Keď pracujem na hudbe, vnímam to tak akoby som navrhoval čas a mám rád, keď sa môžem inšpirovať niečím, čo zas definuje priestor. Rád sa inšpirujem architektúrou, v zmysle toho, ako môže môj produkt, moje umenie ako záznam nejakého času, znieť v nejakom priestore.Tadao Ando je môj obľúbený architekt. Keď si predstavujem, kde hrá moja hudba, tak vidím práve jeho stavby. Je to čisto imaginárne, keďže som nikdy nebol v žiadnej z jeho budov, verím že čoskoro.
NIKO: Vnímaš tým pádom vašu hudbu ako umenie? Mám pocit, že ak pracuješ na albume, tak vytváraš komplexné umelecké dielo, i s dizajnom, klipmi a všetkým čo k tomu patrí, proste gesamtkunstwerk.
SAUL: Určite áno. Beriem to tak, že to je nejaký môj alebo náš výtvor, nejaké dieťa, ktoré posielam do sveta. Robíš hudbu a potom si uvedomíš, chcem aby klip k tomuto bol taký a taký, chcem aby obal na CD bol robený týmto a týmto spôsobom. Hudbu začneš robiť v štúdiu, dávaš dokopy tóny, ale nakoniec je to komplexnejšie dielo. Čo vieme spraviť v mixe, aké farby videa najviac podporujú náladu tracku, atď. Ľudia vnímajú všetko aj keď si to neuvedomia. Nech si to už názve kto ako chce, pre mňa je to moja práca a to najdôležitejšie čo robím, pretože to beriem ako niečo terapeutické a čistím si dušu. Je to väčšie ako ja a niečo také do života potrebujem.
NIKO: Akú rolu zohráva v tvojej tvorbe melanchólia?
SAUL: Som melancholický človek, takže je celkom pochopiteľné, že je mojou veľkou súčasťou. Chodí mi nespočetne mnoho správ od ľudí
o tom, ako im naša hudba pomáha. Také veci ťa nútia ísť ďalej. Skrz moju hudbu sú šťastnejší, aj keď väčšina z trackov sú melancholické. Neviem zmeniť moju podstatu, som toho názoru, že práve vďaka tomu
je môj život taký aký je.
N: Ako vzniká zvuk KHANS alebo zvuk tvojich sólo projektov? Ide o súčasné R&B, je tam však počuť i elektroniku a prirodzene aj hip-hop.
SAUL: Od malička som v hudobnom svete skrz to, že môj otec je hudobník, mal kapelu. Ja som mal tiež kapelu. V podstate, celý môj doterajší život som spieval v zbore. To sú dve veci, ktoré ma poslali na cestu, na ktorej som teraz. Či už zvukovú alebo životnú. Pamätám si keď som mal raz na škole spievať sólo a každému som hovoril že to nedám, že ja sólo nikdy spievať nebudem. Asi som v tomto nemal pravdu. Potom som začal rásť a začal som brať hudbu inak ako len niečo čo robím mimo školu. V tom období som prvýkrát počul The Weekenda a on je dôvodom, prečo som sa začal zaujímať o spev. Nehanbím sa poveda, že on je aj jeden z dôvodov prečo som začal robiť hudbu a jeho zvuk veľmi ovplyvnil ten môj. Odtiaľ som sa dostal ďalej. Samozrejme som poznal Michaela, kto nepoznal, ale vtedy som začal byť tým celým hrozne fascinovaný. Nemôžem menovať každého, je oveľa viac ľudí, ktorých tvorba sa mi páči tak, že mala vplyv na tú moju. Ak sa chceme baviť
o štýloch tak spočiatku to bolo skôr medzi R&B a hip-hopom. Teraz, tým že som začal počúvať aj inú hudbu, viac inštrumentálnu, tak sa to odrazí i na tvorbe. V poslednej dobe najviac počúvam techno a house
a je to určite počuť i na nových veciach.
NIKO: Ako do toho celého vstúpila hip-hopová scéna, ktorá vás dostala do širokého povedomia. Bolo to pre vás niečo prirodzené alebo vás to celé skôr prekvapilo?
SAUL: Do môjho života prišla hip-hopová hudba asi vtedy, keď som sa stretol s Nikolasom a s Nurim. Nemôžem ti povedať, že som bol ponorený v graffiti alebo, že som tancoval ako veľa ľudí, ktorých poznám teraz. Vyrastal som na inej hudbe ale dlžím hip-hopovej kultúre hrozne veľa lebo ku mne prišla v najdôležitejšom období, keď som mal na výber, budem robiť hudbu alebo sa začnem pripravovať na nejakú školu. Myslím že som mal 14 alebo 15 a pomohlo mi to vybrať si správne. Čo sa týka Slovenska myslím, že to bolo v tom období, keď Haha Crew vydali singel Rap & Móda. Dovtedy som vlastnú hudbu nerobil. Zrazu prišla nejaká nová energia. Haha Crew sú ľudia, ktorí mi veľa dali, už v čase, keď som ich ešte ani nepoznal. A stále dávajú aj teraz, keď ich už poznám. Som ich fanúšik rovnako, ako som ním bol kedysi.
NIKO: Prvý album ste vydávali už pod labelom FCK THEM. Svet hip-hopu a klubových shows je niečo iné než hudba iných žánrov. Performance kapely a rapový koncert sú diametrálne odlišné veci. Čo vám toto všetko prinieslo?
SAUL: V istom zmysle mi to dáva nejaký adrenalín. Môžem prísť do klubu, kde 3 týždne predtým bola čisto rapová akcia a môžem si tam dať stojan s mikrofónom a spievať. To ma hrozne baví. Nemyslím si, že by som sa mal obmedzovať na nejaký priestor. Samozrejme, u nás je to trochu ťažšie, lebo keby si poviem, že nechcem robiť koncerty v klube, pretože by som mal problém s priestorom, tak by som nemal kde hrať.
A preto, keď spomínam na koncert v košickej Synagóge, tak vždy na otázku, ktorý koncert bol najlepší, odpoviem, že práve ten.
NIKO: Núti vás tento fakt robiť i koncertné bangre, ktoré rozhýbu klub?
SAUL: Máme také skladby. Mám rád párty, rád chodím do klubu a rád tam takú hudbu počujem. Robím len takú hudbu, ktorú by som sám počúval. Teda je prirodzené, že spravíme i taký track.
NIKO: Hovoril si, že teraz počúvaš dosť klubovej, elektronickej hudby, čo už bolo počuť aj na skladbe Včera mi zhorel dom. Tie bicie majú prvky house-u. Je to teda smerovanie, ktoré sa dá očakávať od nových vecí?
AVE vol.II w/ Saul, Marko Damian @Ortodoxná synagóga Košice, foto: Matúš Zeťák, 2019
SAUL: Určite. Fascinuje ma, čo dokáže robiť s ľudským mozgom 80-tkový rytmus. Alebo techno – kopák nonstop 8-9 minút. Si tým očarený, okúzlený. Toto ma baví na elektronickej hudbe. Preto počúvam poslednú dobu najmä inštrumentálne veci. Má to v sebe niečo rituálne.
NIKO: Neobávaš sa, že to tvojich fans a okolie prekvapí?
SAUL: Pozri, ja robím len to, čo mnou hýbe a čo cítim, že je správe. Mám pocit, že za ten celý čas, čo tvoríme som sa naučil počúvať svoju intuíciu. V tomto momente cítim, že mi hovorí, niečo ako toto ťa baví, tak toto rob. Kto a ako to príjme, už nie je mojou zodpovednosťou. Robím to preto, že je to terapia pre mňa, a tak isto je to terapia aj pre ďalších ľudí, čo ma baví a teší. Ak by to mal byť pre niekoho problém, tak to nie je môj problém, lebo ja som spravil, čo som chcel.
NIKO: Spomínal si Weeknd-a, sú ďalší umelci zo súčasnej R&B scény, ktorí ťa inšpirujú? Čo napríklad Blood Orange či Frank Ocean?
SAUL: Frank. Na ňom ma hrozne fascinuje jeho mystickosť – to, že zmizne na 4 roky, potom sa vráti a vydá totálnu klasiku. Je mi to blízke v tom zmysle, že nikdy som príliš nebol na sociálnych sieťach. Prišiel som o veľa spoluprác a peňazí tým, že nie som aktívny v týchto veciach. A Frank to úplne vyhral v tom, že zvládol, aké to je byť dnes slávnym.
NIKO: Aktuálne si si zrušil Instagram.
SAUL: Deaktivoval som si ho. Chcel som sa vzdialiť trochu od všetkých veci a pracovať. Priznám sa, že telefón ma vie dosť vyrušovať. Takže som to takto sekol. Snažím sa na telefóne tráviť čo najmenej času.
NIKO: Keď sa vrátim k súčasnému R&B zvuku. Na Slovensku sme ho dlho postrádali. Potom prišli KHANS a paralelne aj Marko Damian, či Taomi. Vy ste však boli skutočne prví, ktorí to otvorili a priniesli svoj zvuk. Vnímaš to tak, že ste boli v istom ohľade trendsetter-mi?
SAUL: Na to ti neviem odpovedať, ja to tak nevnímam, resp. na to neberiem ohľad. Ja len robím hudbu a veci ktoré prídu okolo toho sa mi vnímajú ťažšie. Myslím si, že sme zvukovo spravili niečo iné a výnimočné, áno. Nebudem si brať ale kredit za to, že kto čo otvoril, keď napríklad Taomi je človek, ktorý ma naučil o hudbe viac ako hocikto iný dávno predtým, než vyšiel môj prvý track. Ja sa cítim byť úplne na začiatku. Keď si predstavím môj život, tak som na úplnom začiatku.
NIKO: Koľko máš rokov?
SAUL: Mám 21.
NIKO: Boli umelci a kapely, ktoré v 18-tich, v 19-tich definovali celé žánre.
SAUL: Áno, určite. Myslím, že Jodorowsky povedal že do 40-ky nespravíš svoje životné dielo, pretože dovtedy si v pozícii žiaka. Stotožnujem sa s tým názorom aj keď chápem, že niekto nemusí. Mám ešte čas do 40, takže to ani nechcem riešiť, chcem žiť. Nechcem zomrieť mladý. O tom je track 471. Chcem žiť dlho, chcem mať 80 a bývať v dome, ktorý si sám navrhnem. Chcem mať veľkú rodinu a stále vydávať cool veci.
NIKO: Neuvažoval si nad hraním s kapelou?
SAUL: Hneď potom ako sme mali koncert v košickej synagóge, som sa stretol s pár ľuďmi, od ktorých som dostal takúto ponuku. Ešte predtým, než sme začali robiť vlastnú hudbu som hral v kapele. Je to úplne iný pocit keď je na stage-i viac ľudí. Energia, ktorá z toho ide von je odlišná. Momentálne s tým, aké priestory musíme vyberať pre koncerty je problém s možnosťami našich klubov, ale určite by som chcel raz spraviť sériu shows s tým, že by som bol na stage-i vedľa kapely.
NIKO: Vraví sa, že kultová skupina, znamená pre veľmi málo ľudí veľmi veľa. U vás to tak úplne neplatí, lebo tých fans nie je zďaleka málo. Napriek tomu, toto prirovnanie sedí. Pred dvoma rokmi vyšlo tvoje zásadné EP Hotel 471 a následne v krátkom čase debutový album KHANS. Myslím, že to všetko vytvorilo priestor, aby tu pre istú skupinu ľudí a v istom veku, vznikla kultová hudba, ktorá za nich a o nich prehovorila.
SAUL: To je skvelý pocit. Asi jeden z najlepších, ktoré prichádzajú v tom celom balíku robenia hudby. Znamená to pre mňa veľmi veľa. Je to aj jedna z najdôležitejších funkcií umenia. Cez neho sa pozeráme na isté obdobia, udalosti. Keď si pozrieš nejaký renesančný obraz alebo nástenné maľby v jaskyni, tak vieš povedať, ako tí ľudia žili. Dnes je doba, v ktorej máme internet a každý má slobodu v tvorení a o to zaujímavejšie to potom bude pre ľudí, ktorí prídu po našej generácii. Keď sa niekto pozrie spätne, tak si povie, že ľudstvo bolo v takej nálade, v takom kolektívnom nastavení mysle spoločnosti i mysle jednotlivca. Umenie stále odráža realitu danej doby.
NIKO: Spomenul si, že si spieval v zbore. Čo si si so sebou vzal z tejto doby?
SAUL: Zbor mi v prvom rade dal iný pohľad na hudbu. Opačný pohľad, v ktorom nie ja hrám na nástroji, ale ja som nástrojom, na ktorý hrá dirigent a musím sa zosúladiť s ďalšími 40 - 50 ľuďmi v štyroch hlasoch. Myslím, že ma to naučilo veľa o dynamike. Mohol som tiež vidieť svet už v mladom veku, čo beriem ako obrovský dar. Spoznal som veľa inšpiratívnych ľudí, s ktorými sa doteraz stretávam a máme spolu veľmi pekné spomienky. Minulý rok som im pomáhal s pár vecami, občas si aj zaspievam. Ja to beriem ako nejakú veľmi dlhú kapitolu môjho života, ktorá mi veľmi veľa dala. Vedel som však, že to jedného dňa skončí.
NIKO: Keď sa bavíme o kapelách, ako došlo k tomu, že na albume KHANS počujeme odkaz na Tublatanku, je to vzdanie akejsi úcty slovenskej pop music?
SAUL: Mám to rád aj u iných ľudí, ktorí tvoria a používajú nejaké odkazy. Napríklad keď vidím v klipe, že toto je záber interpretovaný z nejakého filmu, alebo že danámelódia je z inej skladby, len má iný text. Myslím, že aj s tou Tublatankou to bolo tak, úplne to tam sadlo a preto to tam je.
NIKO: V poslednej pasáži “Tak mi pomôž keď som sám” počujeme zas nejaký iný, cudzí hlas.
SAUL: To je môj otec. Je to človek, ktorý ma od detstva privádzal k hudbe, beriem ako poctu, že tam je. Stále ma veľmi podporuje. Ja mu stále pustím každú vec a bavíme sa o tom. Po tom, čo som mu túto vec pustil, spieval ju stále dookola a neskôr sa pýtal na text, tak sme ho nakoniec zavolali do štúdia a nahral to.
NIKO: Keď si mu púšťal skladby ako “Plug”, ako to bral?
SAUL: On rozumie tomu, aká je dôležitá sloboda prejavu v hudbe. Takže, je s tým úplne v poriadku. Nikdy som sa nechcel nejako obmedzovať v tom, čo do textu dám alebo nedám a som rád že ma k tomu nikto nenúti.
NIKO: Čo sa týka platformy WeLoveVerySimple, v akom je dnes stave?
SAUL: Ak sa bavíme o desaťročiach dopredu a o smerovaní, tak chceme, aby to bola platforma alebo „kreatívny dom“ pre rôzne umenia, napríklad architektúru, módu, dizajn. Čo je ale momentálne úplne na začiatku. Stále to funguje, len sa teraz dáva dôraz na hudbu. Nerád by som však rozprával o veciach, ktoré sa ešte nedejú, ale určite chceme mať širší záber.
NIKO: Spomínaš architektúru, či dizajn. Myslíš, že dnes už nie je podstatné, aby človek musel študovať odbor, v ktorom chce tvoriť?
SAUL: Ide o to, že my máme veľkú výhodu internetu. Umelci, ktorí žili pred nami, si už nemôžu vybrať, čo presne a akým spôsobom nám odovzdajú. Dnes si viem pustiť Mozarta, viem si pozrieť zápisky Leonarda da Vinciho. Môžem si vypočuť koho chcem a viem to potom aplikovať do svojho života a do tvorby. V tom si myslím, že má naša generácia obrovskú výhodu. Musíš sa učiť, keď chceš niečo robiť? Áno. Ale nemyslím si že na všetko potrebuješ výhradne školu.
NIKO: Myslíš si, že to priniesol “hype“? Keď je niekto známy, zrazu môže robiť čokoľvek a ten fanbase to buď príjme alebo na to minimálne upriami pozornosť.
SAUL: Myslím si, že dnešná doba je ako „nová vlna renesancie“ v zmysle, že človek, ktorý robí hudbu nie je uzavretý iba v hudobnej krabici. Môže robiť čokoľvek iné. Merch, dizajn, fotku, filmy, hrať v seriáli… Som rád, že žijem v dobe, kde je takáto sloboda.
NIKO: Ty si aj režíroval niektoré svoje klipy.
SAUL: Agónia a extáza je prvý vizuál, pri ktorom som vymyslel nápad, potom som sa o tom dlho bavil s Adamom Rohálom a vymýšľali sme, ako to natočiť čo najlepšie. Veľmi ma baví ten proces. Baví ma byť pri natáčaní a pozerať cez kameru. To ma po hudbe baví asi najviac.
NIKO: Práve Agóniu a Extázu, si v artovom Kine Úsmev premieroval ako svoj krátký film.
SAUL: Sedel som tam, zrazu sa vypli svetlá a ja som si vravel, toto sa skutočne deje, natočili sme krátký film, púšťame ho v kine a je tu takmer plná sála. Fakt to bolo pre mňa niečo ťažko vstrebateľné. Neveril som, že sa to fakt deje.
NIKO: Bol som tam a mal pocit, že to s tebou pohlo, že to nebol štandardný potlesk po koncerte, ale niečo iné.
SAUL: Bol som z toho dosť vykoľajený. Pamätám si z toho málo, pretože nerád rozprávam pred ľuďmi veľa, no cítil som, že musím dať ľuďom naspäť tú vďaku, ten pocit, ktorý dali aj oni mne. Zároveň v tomto ohľade ide presne o to, prečo si tak vážim FCK THEM. Máme svoj space v Bratislave. Sedíme tam, chillujeme, začneme sa rozprávať o nejakých nápadoch a zrazu niekto povie, že toto by sa dalo urobiť, zavolá do kina, zrazu je booknutá premiéra, tlačia sa plagáty, nápady sa kopia na seba a realizujú. Prichádzam do kontaktu s ľuďmi, ktorých by som inak nespoznal. Hocikto príde s nejakým nápadom, tak riešime spolu, ako to čo najlepšie zrealizovať
NIKO: Ten film možno neoslovil filmovú komunitu, ale myslím, že dlhodobosť, o ktorej sme sa už bavili prináša to, že po istom čase umelca už nemôže ignorovať ani odborná obec, hoc ide napríklad o hudobníka, ktorý robí film alebo iné umenie. Čas môže tieto veci iba potvrdiť alebo vyvrátiť.