Nová hudba: Hugo Hauskrecht "Prial by som si, aby sme sa viac pozerali na hudbu, čo tu bola"
Medzi hudobníkmi, za ktorými stoja vydavateľstvá a soundcloud artists bez produkčnej a reklamnej podpory existuje množina neobjavených začínajúcich muzikantov, ktorí sa nesnažia preraziť na žiadnu pevne definovanú scénu. Jedným z nich je aj Hugo Hauskrecht z bratislavského Ružinova, pre ktorého sa imidž ani budovanie kultu osobnosti nestal,
a pravdepodobne ani nestane, integrálnou súčasťou hudby. Namiesto systematického self-proma si Hugo zvykol nepravidelne nahrávať všedné zvuky a rozhovory (ako napríklad aj ten náš), z ktorých sa trans-, až de-formácie stávajú jednými z hlavných výrazových prostriedkov jeho hudby. Sample si vždy tvorí sám kombináciou elektroniky s inštrumentálnou akustikou.
Stena je spontánny, žánrovo fluidný, pomerne nekonzistentný album so striedavo uvoľnenou, miestami nervóznejšou atmosférou. Jej vynaliezavosť, uvoľnenosť a predsa istá naliehavosť vytvoriť niečo, čo sa medzi 18-ročnými študentmi až tak často nevidí, z nej robí skutočne ojedinelý kúsok medzi tým, čo na našej scéne v uplynulom roku vzniklo.
Hugo je vnímavý pozorovateľ a intuitívny rozprávač, ktorý sa necháva viesť tým, čo mu okolie v danej chvíli poskytuje a rovnako dobre
z neho dokáže vybrať to, čo si podľa vlastného uváženia zaslúži byť spracované. Stena je dobrým príkladom, že niekedy netreba dlho premýšľať nad formuláciami, odkazmi či myšlienkami. Zbystriť pozornosť, mať fajn kamošov a diktafón po ruke niekedy úplne stačí. Všetko – aj terénne nahrávky môžu byť hudobný materiál, ak sa na ne dokážeš správne pozrieť.
Umelecký vrchol má Hugo určite ešte len pred sebou, no už z debutového albumu Stena sa na povrch derie niečo veľmi živé. V rozhovore, ktorý sa udial na konečnej zastávke linky 39 v Mlynskej doline, sme sa rozprávali o prístupe, ne-potrebe uznania, o nostalgii za hudbou, čo tu bola, o motivácii, o každodennosti. Nad nami sa týčila ikonická, vyše 100-metrová Budova tvorby programu RTVS.
Čau Hugo. Môžeš sa nám predstaviť?
Čau, som Hugo.
Tvoj album mi v niečom úplne pripomenul Mareka Brezovského.
Vážne? Marek Brezovský ma inšpiroval. Škoda, že už nežije.
Aj ty si taký mladý, aj on bol veľmi mladý, aj on robil hudbu rôznych žánrov, aj ty si taký nezaraditeľný. Máte podobný vajb a legendárne Je to faaaajn. Kto ťa ešte ovplyvnil?
Neviem, teraz mi tatko napríklad poradil kapelu, ktorú dva roky hľadal, lebo zabudol, ako sa volá. Volá sa to Tornádo Lou. Je to taká stará slovenská kapela s bubnami a gitarou, ktorá spieva po česky. Nie že by ma to nejako inšpirovalo, ale páči sa mi to.
Ako si sa dostal k hudbe?
Počúval som priveľa dubstepu a elektronickej hudby. Nič moc, hej. Bol som zvedavý, že „jak sa to robí" a potom som bol, že „vau, už viem ako sa to robí”. Začínal som počúvať elektroniku a rovno ju aj skúšal tvoriť. Na začiatku mi to vôbec nešlo, no napriek tomu som mal pocit, že sú to úplné masterpieces. O pár mesiacov neskôr som sa na svoje veci pozrel opäť a zistil som, že to za veľa nestojí. Bavila ma však hra so zvukom. Vytváral som si vlastné a neskôr som začal robiť aj akustickejšie veci, nakoľko sa mi vždy páčilo kombinovanie digitálnej elektroniky s akustikou. Pre mňa hudba rozhodne nie je len o beatoch.
Dubstepom si asi prechádza každý, keď má 13 až 16 rokov.
No možno, ale ja som tým naozaj začal. Nezačínal som gitarou, pesničkármi a textom. Ja som si vyrábal zvuky.
A robíš to doma v detskej izbe.
Presne tak.
Ako to tam vyzerá?
Tak staro. Celkom. Trochu.
Ok, ale máš tam mixpult, pár nástrojov a kartóny z vajíčok?
Ja nemám vôbec kartóny. Mám jednu penu čo mi dal Vilo z kapely Soté. A mám tam ešte počítač, zvukovku, štúdiové monitory, sluchátka, tri gitary, jednu basu a ešte ukulele. Ešte tam mám, myslím, píšťalky, ale na to som hral asi tak raz.
„Porovnávanie je pre mňa dosť úzkoprsé a extrémne nerád to robím. A na čo – keď ťa to, čo robíš, baví.”
Máš nejaké hudobné vzdelanie?
Štyri roky som chodil na ZUŠku, vtedy ma však hudba moc nezaujímala. Neskôr, keď som vyskúšal spraviť niečo vlastné, tak som vôbec nechápal, ako som mohol mať z hudobnej päťky. Hlásil som sa aj na konzervu, ale skončil som prvý pod čiarou. ZUŠka mi však určite dala hudobný základ, ale nie v zmysle vkusu ale v zmysle teórie - ako tvoriť harmóniu, stupnice, a podobne. Mám pocit, že mi to trošku otvorilo oči. Ja sa extrémne nerád porovnávam a ani nechcem, lebo je to podľa mňa trocha úzkoprsé. A na čo, keď ťa to, čo robíš, baví. Niekedy však vieš robiť hudbu lepšie, ak máš hudobný základ.
Na tvojej tvorbe je dosť výrazná práca s dynamikou, stupňovaním a vrstvením.
Niekedy si však hovorím, že to by to mohlo byť oveľa lepšie. Celkovo si myslím, že som v hudbe málo vzdelaný, čo ma dosť mrzí. A vidím to aj na ostatných z mojej generácie. Veľa ľudí, čo sa začne venovať rapu alebo trapu moc o hudbe, čo tu bola predtým, nevedia. Ja o nej tiež neviem moc, ale o to viac som rád, keď mi tato raz za čas povie o slovenských kapelkách ako Tornado Lou, Bez ladu a skladu alebo Ali Ibn Rachid. Prial by som si, aby sme sa viac pozerali na hudbu, čo tu bola. Na tú farbu a na tú krásu a na chvíľu sa vzdialili od toho, čo je dnes. Bez pózy, peňazí, dievčat, či drog v textoch. Je mi trošku ľúto, že sa dnes takmer nikto nepozerá na tieto staré veci. Všetci sú takí, že "to neni pre mňa, lebo to nemá basy
a nekope to".
Máš 18 rokov a minulý rok si vydal svoj prvý album.
Ja som vydal ešte jeden album na Soundcloude – akože, nie je zlý, len je taký – strašne normálny. Vtedy som ešte veľa nevedel a ani som sa
na ňom tak nevyhral.
A čo je to, čo si vtedy ešte nevedel a teraz už vieš?
Asi len je to prax. Keď ťa niečo baví, stále sa dozvedáš nové veci a máš aj nové nápady. Čím dlhšie niečo robíš s tlejúcim pocitom, že sa chceš niečo naučiť, tým lepšie.
Experimentuješ, pretože nechceš sám seba nudiť?
Nepovedal by som, že sa nudím, ani keď robím niečo úplne jednoduché. Hudba je môj koníček, ktorý sa u mňa nijak a nikdy neskončí. Je to moja rutina, rituál, či závislosť. Začnem si hrať len tak, a potom si uvedomím, že to už robím preto, lebo som zvyknutý robiť niečo také stále. Nedávno som si uvedomil, že ani neviem, čo by som chcel spraviť ďalšie. Robím to len tak pre radosť.
„Prial by som si, aby sme sa viac pozerali na hudbu, čo tu bola. Na tú farbu a na tú krásu a na chvíľu sa vzdialili od toho, čo je dnes. Bez pózy, peňazí, dievčat, či drog v textoch.”
Atmosféra albumu Stena sa nenesie celým albumom rovnako. Vieš povedať viac o svojej tvorbe v zmysle žánrovosti alebo určitých pravidiel, ktorých sa držíš?
Ten album – to sú len také pozliepané single. Aha, toto som spravil. To je moje portfolko. Dúfam, že sa ti to páči a mňa to baví. A či mám nejaké hranice? Nemám. Predstav si, že ideš na rockový koncert s akustickými bubnami, metalovou gitarou, s dobrým, ženským džezovým hlasom a
do toho ti príde týpek zahrať na synťáku. To by bolo strašne divné a vtipné!
Nosíš v sebe kritika, ktorý ti povie, kedy je to, čo robíš už dosť dobré? Si na seba prísny a pipleš sa s trackmi, dokým, podľa teba, nebudú dokonalé?
Väčšinou si hovorím, že to nie je dosť dobré, ale vždy sa k výsledku nejako dokopem. U mňa väčší problém skôr tkvie v tom, že či to, čo spravím, vôbec chcem dať von. Všetci sa niečím chcú prezentovať: toto som ja, takto vyzerám a toto robím. Ja som taký, že nechcem aby ma môj track nejako reprezentoval alebo spätne definoval. Napríklad, nedávno som spravil takú vytrapovanú pesničku, ktorá sa páčila strašne veľa mojim kamarátom. Ja trap moc nepočúvam a ten track som spravil len tak, z recesie, pre zábavku. Nechcem ho vydať, ani sa ním nijako prezentovať. Alebo že “teraz ma budú počúvať a mať ma za niekoho”.
Mať našľahaný instagram a mega swag ešte pred releasom, to asi nie je nič pre teba. Asi sa zhodneme na tom, že ak sa to pošťastí ako lajtmotív cesty za tvorbou, tak fajn, no prioritizovať hype je v hudbe dosť nečestné. Si príjemný opak toho, prečo mnoho ľudí robí muziku.
A ešte k tomu sú všetky texty také otrepané.
Prečo by si všetci mali robiť vlastné sample?
Lebo je to super. Pre mňa osobne ide o veľmi dobrý pocit nahrať si zvuk, pretransformovať ho, znetvoriť ho a spraviť z neho pesničku. Príde mi dosť nekreatívne, že veľa ľudí dnes sampluje iné pesničky. Berú si zvuky, ktoré vytvoril niekto iný. Hlavne ma hnevajú melodické linky, ktoré sú vždy tak ozrutne rovnaké. Máš nejaký ťažký beat, alebo nejaký starý džezik, zoberieš si tú osem-sekundovú stopu, hodíš si tam bubny a basu, zoženieš si nejakého týpka, ktorý ani nemusí mať hlas, lebo aj tak mu dáš autotune. Text je otrepaný. A to reálne všetko.
Ale na druhej strane praješ ostatným, aby čo najviac ľudí robilo hudbu.
Samozrejme, ak niekoho baví robiť hudbu, tak nech ju robí. Ja ju len robím svojim spôsobom, pretože ma to tak viac baví. Kebyže som aj niečo vysamploval, tak by som mal proste výčitky svedomia, že som zobral niečo cudzie. Aj keby som si nahral tie isté akordy, tak by som sa stále cítil trošku lepšie, ako keď len zoberiem tých osem sekúnd. Príde mi to také blbé, také, že o čom to potom je.
„U mňa problém skôr tkvie v tom, že či to, čo spravím, vôbec chcem dať von. Všetci sa dnes niečím chcú prezentovať: toto som ja, takto vyzerám a toto robím. Ja som taký, že nechcem, aby ma môj track nejako spätne definoval.”
Ty si robíš aj vlastné texty.
Áno ale nedávam do toho moc úsilia. Úprimne, viac ma baví hudba ako texty.
Miestami je tvoj text skôr zvukom alebo doplnením hudby, než ako by sa mal poslucháč sústrediť na to, čo chceš povedať. Niektoré koláže ad absurdum sú pekným kontrastom k premyslenejšej hudbe. Ako veľmi je náhoda v tvojej tvorbe dôležitá?
Mňa extrémne inšpirujú kamaráti a veci naokolo. Takmer celý album je založený na tom, že každá pesnička je buď pre niekoho, alebo o niekom inom. I wish you knew me a Vincent sú skladby o mojom kamarátovi s poruchou osobnosti, ktorý jednu svoju osobnosť volá Vincent. Vincent môže vždy byť sám sebou. Je v tele môjho kamoša len za určitých okolností a len na nejaký krátky čas. Ja s Vincentom strašne rád kecám a bez neho by tieto skladby nevznikli. Najviac ma inšpirujú kamoši, ktorých si nahrávam.
Ak prestane piť, tak už nebudem.
Prejdú tri hodiny, a ja zas umriem.
Prežil som veľa životov, ale vždy vytriezvel.
Chcel by som zostať dlhšie, ale vždy som odišiel.
Hugo Hauskrecht: Vincent
To znie tak, že si si k tvorbe zvolil dokumentárny prístup. Keď si niečo zapíšeš alebo nahráš, tak máš predsa jedinečný materiál, z ktorého môžeš neskôr čerpať.
Viac menej, áno. Hneď, ako som začal robiť hudbu, tak som dostal sampler. Stále si niečo nahrávam, aj keď to zrecyklujem napríklad o dva roky, lebo mi vtedy napadne, ako to použiť.
Rozmýšľal si, že by si vydal album pod nejakým labelom?
Nebolo by to zlé z promo stránky, ale mňa to nikdy až tak neťahalo. Ja by som bol najradšej taký osamostatnený; proste si spravím hudbu
a uploadnem. Skôr by som si chcel mať vlastný label, taký, ktorý by vôbec nebol na úrovni, a ktorý má na háku. Malé vydavateľstvo s viac experimentálnymi vecami, vtipom, čilom a sem tam dákou depkou. A názvom Je to faaaajn.
To však dnes už robí každý – že: robím hudbu a o rok na to potrebujem mať aj label, lebo mám kamarátov, ktorí robia hudbu, tak to robme spolu.
Čo ten cover?
Dal som ho robiť kamošovi Maxovi Ormandíkovi a Káji Molnárovej. Marek Ormandík, ktorý je Maxov otec, zas robil artwork Markovi Brezovskému. Pôvodne však bol ten artwork šedo-červený. Dosť temný, preto som si vo fotke, ktorú odfotil a upravil môj otec, digitálne zmenil farbičky. Podľa mňa to vyšlo super, lebo v pôvodnej červenej by si každý pomyslel, že to je nejaký metalový album. Je to zrazu také ružovučké
a tak je to viac v pohode.
Hugo Hauskrecht - Stena @Spotify
S Hugom sme sa boli pozrieť aj na výstave Mareka Ormandíka v Nedbalke.
