Povzdychnutie Rachel Whiteread (Poznámka pod čiarou k SNG)
Musíme začať s jednoduchými vecami, aby sme sa dostali k tým zložitejším. Pustím sa do toho s ľahkým, ale pravdivým tvrdením. Slovenská národná galéria má za sebou veľmi náročné obdobie a rovnako komplikovanej situácii tiež čelí aktuálne. Je veľmi lenivé pozrieť si len počet zamestnancov a odhadnúť, že ich viditeľné výsledky by mali byť kvantitatívne lepšie. To je naozaj argument kĺzajúci sa po povrchu, pretože nevidí vnútorný život inštitúcie.
V prípade SNG nedávne obdobie znamenalo záťaž aj na iných úrovniach organizačnej štruktúry. Administratívny aparát, marketingové, vzdelávacie či IT oddelenia – to sú práve miesta, ktoré často vykonávajú tú neviditeľnú prácu. Je potrebné hneď takto v úvode povedať, čo predstavovala rekonštrukcia pre celý personálny tím SNG – dlhé roky strávené v nedôstojných a dočasných podmienkach Kasárni vystriedala high tech budova, s ktorou sa je potrebné najprv zoznámiť, vychytať jej chyby, doladiť detaily, ale hlavne skolaudovať ju! Znamená to aj koordinačne náročný presun komplexnej zbierky, znamená to aj PR stratégiu, ktorá udrží kontakt s divákom a diváčkou, starostlivosť o ďalšie pobočky v regiónoch, agendu navyše spojenú s prenájmami priestorov, o ktoré je obrovský záujem, znamená to tiež diplomatickú agendu s donormi, ktorí aktuálne umožňujú rozširovať zbierku a suplujú tým štát, ktorého kasa je vyprázdnená balíkmi Igora Matoviča atď. Aj keď toho vyšlo veľmi málo kritického o SNG, tento fakt bol aj v tom malom mori, v tej malej rieke, opomínaný, takmer prehliadaný. Čo vidím pozitívne je nádvorie, ale aj okolie kaviarne, ktoré sa stalo navštevovaným miestom. Príjemná atmosféra priťahuje pozornosť ľudí, ktorí by sem za bežných okolností pravdepodobne neprišli a nejeden človiečik si tiež požičia knižku.
1 „Ľudia boli, prirodzene, zvedaví, čo bolo spravené za vyše 75 miliónov (pri masívnej mediálnej bubline). Nás zaujíma, aká je koncepcia, vízia a smerovanie galérie, aké sú zbierky, výskum, publikácie a interpretácie vizuálnej kultúry – mohli snáď počas 7 rokov rekonštrukcie niečo pripraviť, veď tam pracuje 215 ľudí!!! (údaj k 31. 12. 2021).“ Vladimír Beskid, 2023 Aj keď s veľa názormi v ankete súhlasím, sú musím pomenovať malú nezrovnalosť.
Čo však nebolo opomínané, sú inštalačné riešenia výstav. Tu by sa naozaj dalo nájsť mnoho viditeľných chýb, ktoré vidí aj oko nepoučeného diváka a diváčky. Pre senzibilnejšieho človeka to znamená prechádzať sa jednotlivými expozíciami s dojmom, ako keby mal či mala každú chvíľu na niečo naraziť. Mne osobne to častokrát pripomína pocit, ako keď kráčam po ceste a spoza chrbta sa ku mne v rýchlosti približuje auto. Zostanú mi tie nepríjemné zimomriavky na šiji. Táto preplnenosť všetkých expozícií by sa možno dala vysvetliť snahou o splnenie nejakých kvantitatívnych ukazovateľov, ale ako hovorí Rytmus, „nevyťahuj na mňa čísla, lebo ťa rozbolí hlava“.
S ambíciou za každú cenu zaplniť stenu a architektonický priestor prichádza aj veľká zodpovednosť, aby som sa zas trošku inšpiroval príbehom Spidermana. Kurátorsky tím SNG nám však dokázal, že je schopný zaplniť aj také miesta, na ktorých by nikto diela výtvarného charakteru nečakal. No aj z toho by sa dalo niečo vyťažiť, napríklad téma vyprázdnenia a vyplnenia. Napätie medzi plným a prázdnym priestorom bolo napríklad hlavným predmetom záujmu minimalizmu. Viem si dokonca predstaviť, ako by mohlo z tohto negatíva vyťažiť vzdelávacie oddelenie – pre deti by mohli vymyslieť hru „Nájdi biele miesto vo white cube“. Ale dosť bolo glosovania, poďme sa pozrieť za povrch, možno nájdeme správnu odpoveď na otázku, prečo nie som prvý, ktorý upozorňuje na necitlivé zaobchádzanie s priestorovými vzťahmi.
Odpoveď je blízko, netreba ju ďaleko hľadať. Došlo tu ku generačnej vkusovej premene. Generácia kurátorského tímu prežila veľkú časť svojho života v materiálnom nedostatku. Moja generácia už naopak prežíva celý svoj život v kapitalistickom nadbytku. Je teda logické, že predošlá generácia identifikuje tieto expozície ako polozaplnené, zatiaľ čo v našich očiach sa tento priestor zdá byť preplnený. Povedané jednoducho, zmenili sa estetické kritéria v uvažovaní o galerijnom priestore. Máme jednoducho inú východiskovú estetickú skúsenosť, ktorá formovala naše vkusové návyky. Mladšia generácia narodená najmä v ranných 90. rokoch mala od počiatku možnosť vidieť svetové galérie, v ktorých sa s prázdnym priestorom vôbec nešetrí, práve naopak, vidíme skôr záujem o prísnejšiu selekciu a prácu s pozornosťou. Budeme si na to na Slovensku musieť ešte počkať, ale nádej stále nezomiera. Videl som ju veľakrát na periférnych výstavných výstupoch mladšej generácie kurátoriek SNG. Vyčítať aktuálne dominujúcej generácii kurátoriek a kurátorov necitlivosť pri manipulácii s prázdnym priestorom by bolo – ako som už naznačil – opäť zaslepené a arogantné. Skutočným problémom je tu len iný horizont toho, čo pokladáme za poloprázdny pohár a čo identifikujeme ako poloplný. Napriek tomu je potrebné pomenovať, kde nastal rozdiel a odhodiť predsudky mladých nevyzretých očí.
Zaslepené by bolo aj to, ak by som povedal, že to platí pre všetky výstavné výstupy. Obstojnejšie skončil napríklad výber z nových akvizícií SNG (kurátorka Lucia Almášiová), ktorého hlavnou témou je „ženský hlas“. Nájdeme tu diela autoriek Lucie Dovičákovej, Jany Hojstričovej a skupiny Kundy Crew. Veľkú časť tohoto prvého výberu tvorí veľmi zastaralý feminizmus, ktorý identifikuje ženu len ako obeť, ktorá podlieha požiadavkám konzervatívnej spoločnosti. Príkladom je najmä prvá menovaná autorka. Aj keď sa to nezdá, vo väčších mestách je už aj na Slovenskú prítomný liberalizmus. Áno, v malých dedinách v zákutiach Slovenska je to inak, a práve na týchto miestach by tieto (primárne) satirické výtvarné proklanácie mali zmysel. Pochopenie pre „bad painting“ poetiku by sme však asi v týchto končinách našli len veľmi ťažko.
Súčasný feminizmus sa od prvej feministickej vlny výrazne posunul a primárne sa snaží hľadať a registrovať tento „hlas“ hlboko v autorskej poetike, nie v komunikovanom obsahu. Súčasne je úzko prepojený s kritikou kapitalizmu. A práve táto jeho aktualizovaná verzia by sa dala krásne ukotviť v diele Denisy Lehockej, ktoré nachádzame neďaleko, nie na veľmi dôstojnom mieste. Treba povedať, že práve vďaka autentickosti tejto špecifickej, a len ťažko formulovateľnej ženskosti obsiahnutej hlboko v poetike, sa jej aktuálne darí zaujať medzinárodne publikum z blízkej Viedne. Súčasný feminizmus je koncentrovane prepojený s témou prírody a jej symbolickým potenciálom. Rozrastá sa od brehov vôd queer ecology a je zosobnený v známej a mýtickej postave Donny Haraway. Opäť, tento feminizmus nie je nový, jeho zárodky nájdeme už tak trochu v lyrike Sapho. Práve k týmto základom sa feministická estetická teória častokrát navracia, ako sme to koniec koncov mohli vidieť na poslednom Benátskom bienále.
2 Dielam Lehockej svedčí prirodzené svetlo, ktorého je v SNG dostatok. Túto jednoduchú skutočnosť pochopil kto iný ako Boris Ondreička TU.
Ako vidíme, v priestoroch SNG je potenciál pre vznik hodnotného dialógu medzi spomínaným dielom Jany Hostričovej a čerstvou akvizíciou diela Denisy Lehockej. Hostričová si skutočne miesto v zbierke zaslúži, je to krásny príklad fotografickej série s jednoduchou, ale zato sofistikovanou inscenáciou každodennosti. Ide o výborný príklad zrelej postkonceptuálnej kritiky založenej na dôslednom uplatnení dekonštruktívnej metódy. Skrátka, čisté v obsahu, čisté vo výraze. Spojením s témou telesnosti Denisy Lehockej by sa mohol otvoriť duchaplný a veľmi zrelý dialóg, ktorý by už nič nepotreboval. Možno by len stačilo, aby si do tohto dialógu vyzretých autoriek zakričali to svoje aj Kundy Crew. V ich prípade naozaj nebolo potrebné ukázať celú akvizíciu, a to aj vzhľadom na to, že ich politické proklanácie sú namierené na viaceré iné témy (nacionalizmus, fašizmus atď.). Jeden dobre vyselektovaný obrázok/výšivka v ráme by hovoril za všetky. V tomto trojuholníku by mohla vzniknúť krásna malá expozícia mapujúca polohy a vývoj feminizmu v slovenskom vizuálnom umení. Sekundárne by sa otvorila otázka -izmov v umení, s ktorou by mohlo veľmi dobre pracovať vzdelávacie oddelenie. Posuňme sa ale ďalej
Expozícia diel z daru Zbierky Linea Od zberateľa k mecénovi je jedným z najproblematickejších miest. Už na prvý pohľad nám je jasné, že zámerom tu bola imitácia depozitáru a snaha poodhaliť iný život diel, s ktorým sa divák a diváčka bežne nestretáva. Áno, treba hneď na začiatku priznať, že od Depot Boijmans Van Beuningen sme ešte veľmi ďaleko, ale to nevadí. Prvým krokom k priblíženiu by bol dôslednejšie uchopený koncept mecenášstva a život zbierky. Mecenášstvo ako také totiž na Slovensku levituje v priestore ako nejaký virtuálny objekt. Až na pár výnimiek nemá toto slovo v slovenskej realite zastúpenie, veľa sa síce rozprávame o jeho etike, avšak nádej na zákon o sponzoringu pomaly ale iste vymiera. Druhým problémom je priestorové architektonické riešenie. Ak z depozitára spravíme architektúru, musíme myslieť aj na možnosť odstupu, ktorý inak v klasickom depozite nie je potrebný, keďže je verejnosti neprístupný. Prenesením do výstavných priestorov však musí byť zmenená aj jeho funkcionalita, a teda aj výsledné priestorové riešenie. Som však presvedčený, že aj kurátorská autorita Alexandra Homoľová si je vedomá faktu, že zatiaľ ide iba o prvý dotyk, prvé zoznámenie sa s touto témou. Hlavnou výzvou bude podľa môjho názoru stimulácia motivácie zberateľov a zberateliek prostredníctvom daru dr. Ivana Zubaľa.
Sťahovanie a príprava nových expozícii v nových priestoroch je veľkou výzvou, a tu naozaj nie je potrebné nič uponáhľať, aj keď požiadavky umeleckej scény a politickej reprezentácie o okamžité zaplnenie boli od otvorenia naliehavé. Som presvedčený, že vnútorný tím SNG má v sebe silný potenciál. Originalitou a profesionalitou tu z môjho pohľadu vyčnievajú najmä marketingové oddelenie, IT oddelenie a vzdelávanie. Taktiež cítim veľmi sviežu energiu zo Schaubmarovho mlyna, ktoré sa v posledných rokoch stalo silným zázemím pre súčasné vizuálne umenie, ale s veľkým dôrazom na komunitné princípy. Poďme sa však na záver ešte na chvíľu venovať umeniu.
3 Vyzdvihnem najmä projekt Meetup SNG, ktorého autorky a autori si uvedomili, že treba pracovať aj s cieľovou skupinou teenegeriek.
Podľa môjho názoru je problém SNG tak trochu matematický. Priamo vidím potenciál zázemia inštitúcie, profesionalitu personálneho organizmu, avšak zistím, že nie je priamo úmerná k výsledkom výstavnej činnosti. Je tu teda taký matematický glitch, ktorý by sa dal jednoducho vyriešiť presmerovaním kurátorského kormidla do divokejších vôd. Koniec koncov sa to už tak trochu deje. Spomeniem napríklad intervenciu Kristiána Németh [kurátorka Alexandra Tamasová]. Je to však stále len malá loďka, ktorej bolo dovolené na chvíľku samostatne kormidlovať. Napokon aj malé veci môžu mať potenciál zmeniť prúd a potiahnuť za sebou celú flotilu (viď. osobnosť Lýdie Pribišovej a jej kurátorsky program v KHB). Možno všetko čo SNG potrebuje, už má blízko pri sebe. Moja prechádzka vyzerá asi takto – vyšiel by som z budovy, zaklopal na zadné dvere prírodovedného múzea a pozrel by som si túto výstavu. Prípadne našiel prepojenia s antropológiou a postkoloniálnym diskurzom o pár budov ďalej. Alebo je potrebné ísť ďalej k nábrežiu, až k rieke, a uvidieť potenciál v performancii Kataríny Poliačikovej a Evy Priečkovej HOLDING RIVER, ktorá je zrelá do zbierky. Nežiadam týmto viac súčasného umenia v priestoroch SNG, len upozorňujem na dialóg so súčasným umením, upriamujem pozornosť na elegantnosť infiltrácie príbuzných vedeckých disciplín, pokiaľ to koncepčné smerovanie umožňuje. A možno by sa od tohto momentu malo začať uvažovanie aj o zmysle Kunsthalle Bratislava pod SNG. Karty sú totiž rozdané nanovo, ale to všetci vieme. Z popola môže vyletieť niečo krásne a je skutočne správny čas na to, aby sme sa začali rozprávať v rovine vízií. Najväčší problém Kunsthalle Bratislava totiž bol ten, že ju niekto obliekol do plaviek, ktoré sú jej také tesné, že nemôže plávať. Ak to poviem úradníckym jazykom – bola zle zvolená právna forma, ktorá predurčila celý jej biedny osud až po súčasnosť a žiadne divadelné, ale za to neautentické, trúchlenie na tomto fakte nič nezmení.
Možno by tiež bolo nápomocné niečo veľmi jednoduché – ak by kurátorský tím ako celok videl zmysel v manažérskej agende. Totiž, kurátorstvo už nie je len o vytváraní pokračovania historického naratívu. Je v ňom aj veľa koordinačných aktivít, ale jeho hlavným základom je jednoduchá schopnosť – počúvanie. Tá na Slovensku jednoducho zaniká, bola ušliapaná egami, ktoré sa predbiehajú kto viac a hlasnejšie zakričí! Uvidíme, ako bude ďalej smerovať SNG. Uzavriem to posledným faktom. Na niektoré súdy je ešte naozaj priskoro. Za delimitáciou Kunsthalle Bratislava sa skrýva neskutočné veľké množstvo administratívy a celý proces môže ovplyvniť veľa sekundárnych a nepredvídateľných činiteľov, obzvlášť v tejto napätej situácii, ktorú akcelerujú obe strany. Delimitáciou nedochádza k záťaži len v ekonomicko-administratívnych zložkách SNG, pribúda aj agenda spojená s komunikačnou stratégiou celého procesu delimitácie, čo je aktuálne obrovskou výzvou. Tieto veci treba registrovať. Rovnako politická pozícia SNG bude v týchto rokoch veľmi náročná a bude si žiadať brnenie od značky Tefal, samozrejme, slovenskej. Avšak na druhej strane sa nesmieme prestaviť baviť o niečom dôležitom – o umení. Teším sa na nové výstupy SNG a dúfam, že budú také dobré ako ich podcasty.
Text: Erik Vilím ©New Translation 2024