Dávid Koronczi: Brucho vraví
Dávida Koroncziho poznám ako umelca, človeka a priateľa vďaka osobnej skúsenosti s jeho umením. Prvýkrát som sa Dávidovou tvorbou stretol pred rokmi pri návšteve lučeneckej synagógy. Išlo o subtílnú, až komornú video inštaláciu situovanú v drevenej debničke. Po nasadení slúchadiel ma však dielo okamžite vtiahlo do svojho bohatého obsahu a audiovizuálny mix, ktorý sa v debničke odohrával vo mne vytvoril imerziu, ktorá trvala ešte dlho po tom, čo som synagógu opustil.
Zaujalo ma, ako si Dávid vyberá náročné a komplexné témy, ktoré však distribuuje v niečom zjednodušenej a dostupnej forme. Tento fakt mu dovoľuje ponechať si, v súčasnom umení často tak veľmi chýbajúci odstup a zároveň efektívne prilákať (a udržať) pozornosť divákov či diváčok. Práve spôsob komunikácie, ktorá sa opiera aj o iné, než len striktne výtvarné stratégie je tým atribútom, ktorý robí z Dávida Koroncziho na domácej, ale i širšej medzinárodnej scéne výnimočný zjav. Dávid často pracuje s estetikami grafického dizajnu a špeciálne typografie, ale i východiskami poézie, hudby, módy, filmu, ale hoc i skateboardingu či iných subkultúrnych polôh. Používa ich vždy s rešpektom k pôvodnej disciplíne avšak so silnou dávkou autorstva a často krát i z veľmi osobnej perspektívy svojej profesionálnej či laickej účasti a skúsenosti.
Keď sa na chvíľu ešte vrátim k môjmu prvému kontaktu s Dávidovým umením, pamätám si, ako som ho neskôr cielene našiel na sociálnych sieťach a o pár dní mu zavolal. Predstavil som sa ako kurátor VUNU Gallery a v zápätí ho pozval na náš každoročný festival DAAVS - Dni aktuálnych audiovizuálnych stretnutí. V tomto momente začala i naša dlhodobá spolupráca a priateľstvo, ktoré boli spečatená práve jeho prvou výstavou v Košiciach. V priestore košickej Východoslovenskej galérie Dávid Koronczi vytvoril inštaláciu s ústredným dielom - audiovizuálnou poetickou inštaláciou, podobnou tej z debničky v lučeneckej synagógy. Tentoraz však reagoval miestne špecificky priamo na jeden z priestorov galérie a dielo vyrástlo do väčších rozmerov. Práve flexibilná reakcia na priestor a podmienky je ďalšou z Dávidových silných výtvarných vlastností, čo mi neskôr viackrát potvrdil pri našich ďalších spoluprácach alebo vždy keď som mal možnosť jeho diela sledovať aspoň ako divák.
Jedným z týchto momentov bola Cena Oskára Čepana, ocenenie pre slovenských výtvarníkov a výtvarníčky do 40 rokov. V roku 2019 sa Dávid stal finalistom ceny. Výstava finalistov a finalistiek sa zhodou okolností diala znovu vo Východoslovenskej galérii. Výstavu otváralo Dávidovo dielo DP.OCH (Dočasná platforma o chlebe). COČ mu v tomto prípade dodala potrebný priestor, zdroje a platformu na to, aby mohol vytvoriť monumentálnu realizáciu, ktorá znovu reagovala priamo na samotný galerijný priestor, ale i niektoré context-sensitive skutočnosti viažuce sa na prostredie Košíc. DP.OCH plne demonštrovala Dávidov záujem o tému politík jedla s ohľadom na pestovanie, produkciu, spracovanie a distribúciu potravy. Dielo malo formu plotrovaného muralu v podobe rezistnejnej poézie, ktorú na stene doplnila kovová sieť, vyplnená typografickou hrou s vysušenými domácimi chlebmi. Inštaláciu dopĺňal videoklip, v ktorom bol hlavným protagonistom a interpretom osobnej i angažovanej piesne zároveň, sám Dávid. Téma jedla je súčasťou širšieho geopoetického diskurzu, ktorým Dávid skrze jedlo hovorí o núdzi konfrontovania sa s klimatickou krízou, ale najmä o nás samotných. Pozoruhodným faktom je, že Dávid tieto témy vizualizuje, či materializuje nie len ako pozorovateľ, ale skôr ako umelec/výskumník. Prirodzeným výskumom tu však je jeho vlastný život, život jeho rodiny a veľmi osobná skúsenosť s pestovaním, zberom, spracovaním, varením a konzumovaním jedla.
Záujem o tieto témy sa ukazuje i v ďalších jeho dielach a výstavných projektoch. Ide napríklad o sériu performatívnych večier s názvom BRUCHOVRAVY, ktoré v sebe spájajú autorské varenie Dávida a ďalších spoluautorov v spojení s prednáškou, či voľným rozprávaním. Účastníci a účastníčky sú tu ako konzumenti jedla a informácií plne zapojení do diela bezprostrednou performativitou stolovania. Iný prístup a stratégiu vytvárania nových artefaktov, avšak z prirodzeného odpadu, ktorý vzniká pri spracovaní ovocia a zeleniny využil Dávid vo svojej účasti na výstave 8. Zlínskeho salónu mladých. Tento krát prijal pozvanie do mojej kurátorskej sekcie a mal som tak znovu možnosť s ním pracovať na novom projekte. Dielo Naive, But Persistent, pozostávalo okrem iného z nástenného obrazu, vytvoreného práve zo zvyškov, ktoré sú bočným produktom pretlakov či lekvárov, ktoré doma vyrába. O Dávidovi som do katalógu k vtedajšej výstave napísal: “Znovu je aj v tejto téme a výskume veľmi prítomný ako on – producent a prirodzene i konzument (tu: lokálne a teraz: v čase klimatickej krízy), ale i ako pozorovateľ (tam: globálne a vtedy: v poznanej minulosti i v neistej budúcnosti).“
Dávidova tvorba je úprimná a osobná, ale zároveň odkazuje na všeobecné planetárnejavy a skutočnosti. Tento fakt, vytvára medzi jeho umením a tým kto ho vníma istú formu vzácnej dôvery. Divák či diváčka si totiž uvedomuje, že za vznikom diela je reálna skúsenosť autora, o ktorej svedčia aj materiály, komponenty či súčasti diel, ktoré často nevnzikli v niektorej vzdialenej fabrike, ale doma na záhrade a v kuchyni. V rovnakom momente však vnímame, že toto umenie hovorí o každom jedincovi na planéte Zem a že sa týka nás všetkých.
V kontexte tvorby Dávida Koroncziho by som chcel upriamiť pozornosť na ešte jednu dôležitú líniu, kedy sa okrem veľmi živelných a organických tém, dotýka aj intelektuálnej oblasti teórie umenia, histórie či filozofie, ale aj náboženstva, mystiky či mágie. Tieto pre jeho uvažovanie taktiež charakteristické črty sa tiahnu naprieč jeho praxou a odkzrkaldujú sa v naratívnej časti niektorých diel. Najvýraznejšie som sa s nimi stretol v jeho autorskom podcaste Bistro u slepačej nôžky. Podcast bol zhudobnenou poviedkou, ktorá vznikla v spolupráci s Erikom Pánčim a išlo o mystické rozprávanie na rozmedzí detektívky, cestopisných memoárov a coming of age príbehu, odohrávajúceho sa niekde medzi Vietnamom a Cerovou vrchovinou. Tento projekt vznikol pre náš, na začiaktu tohto textu spomínaný festival DAAVS v čase pandémie, kedy nebolo možné stretávať sa osobne a tvoriť vo fyzickom priestore. Práve však osobný kontakt s Dávidom, či už v rovine neformálnych debát o umení a živote, či taktiež v rovine práce na projektoch a výstavach, je pre mňa vždy veľmi cenným a nemenej dôležitým výstupom našich spoluprác.
Jeho záujem sa v súčasnosti sústreďuje konkrétne ku veľmi dôležitej otázke dneška a to potravinovej udržateľnosti. Tá by mala smerovať k takému chovaniu sa človeka, aby pri snahe zabezpečovania potravy, dbal zároveň na životné prostredie. Takáto snaha musí byť v čo najväčšej miere osvojená občanmi, pracovníkmi, poľnohospodármi, dodávateľmi a predajcami a mala by viesť k väčšej spravodlivosti voči planéte i nám samotným. Ako však Dávid sám hovorí, nechce zabudnúť na "archetypálne otázky hľadania domova a vzťahu k vlastnej telesnosti v týchto jemných, ale husto tkaných pavučinách súčasnosti." Dávidova tvorba prináša unikátny myšlienkový a výtvarný mix, ktorý pre nás všetkých môže byť veľmi podnetným bodom v hľadaní rovnováhy ekologickejšieho žitia a nachádzania otázok a odpovedí o sebe samých.
Diela, performance a projekty Dávida Koroncziho vznikajú často v kolektívnom či participatívnom duchu. V budúcnosti Dávid plánuje prehĺbiť so svojou partnerkou Martinou Szabóovou a kolegom Jaroslavom Balážom umelecko-farmárske aktivity vo svojej záhrade. Jedným z kolektívnych projektov, ktorý prichádza práve zo záhrady do galerijného prostredia sú aj vyššie spomenuté BRUCHOVRAVY, ktoré v Košiciach s kolektívom spoluautorov a spoluautoriek odprezentujú vo VUNU Gallery už 20. októbra.
Text: Niko Bernáth Foto: Dorota Jedináková
©New Translation 2023