Soufiane Ababri hovorí "NIE ĎAKUJEM!" v berlínskej Dittrich & Schlechtriem
Berlínska galéria Dittrich & Schlechtriem, je jedna z popredných nemeckých komerčných galérii. Domáci kultúrne citlivý divák či diváčka ju môže poznať aj vďaka tomu, že galéria dlhodobo medzinárodne reprezentuje umenie zo Slovenska, konkrétne Andreja Dúbravského a Katarínu Janečkovú. Nedávno však galéria uviedla sólo výstavný projekt NON MERCI!!! pôvodom marockého umelca Soufiane Ababri. Na výstave ma najviac zaujalo, ako demonštruje silu média súčasnej kresby, ktorá v Ababriho prípade dokáže v subtílnom formáte v priestore výstavy vytvoriť výraznú vizuálnu situáciu. Hravá estetika mu umožňuje prehovoriť o komplexnej téme queer erotiky z veľmi osobnej perspektívy.
Výtvarná prax Soufiane Ababri úzko vychádza z jeho vlastnej identity. Narodil sa v roku 1985 v Maroku a neskôr emigroval do Francúzska. Dnes žije a pôsobí medzi Parížom a Tangerom. Jeho tvorba je v mnohých ohľadoch formovaná práve skúsenosťou gay arabského imigranta a tak ako na jednej strane prirozedne vstupuje do postkoloniálneho diskurzu, na druhej strane obsahuje i odkazy na francúzsku literatúru, sociológiu či filozofiu. Stopu tohto kultúrneho mixu nesie aj daná výstava NON MERCI!!!, keďže už priamo jej názov odkazuje na slávny monológ Non merci!, teda „nie, ďakujem“, postavy Cyrana z Bergeracu z rovnomennej drámy francúzskeho básnika a dramatika Edmonda Rostanda vydanej v roku 1897.
Cyrano sa krátko po premiére stal doslova megahitom a obľúbeným predstavením vtedajšej parížskej divadelnej scény. Hlavná postava, šľachtic Cyrano z Bergeracu je mimoriadne nadaným polyhistorom, s talentom pre liternú či hudobnú tvorbu, ale rovnako i rytiersky boj. Jeho jediným problémom, ktorý ho delí od obrazu ideálneho dobového muža, je jeho nadmerne veľký nos. Ide o zvláštnosť, ktorá je z normatívneho hľadiska v príkrom rozpore k jeho bohatému vnútornému svetu. Rostand takto vytvoril komplexnú postavu vznešeného hrdinu, hoci tragikomického.
Okrem podobenstva s istým outsiderstvom v spoločnosti, či už vzniká cez telesnú inakosť, etnicitu, rod, sexuálnu orientáciu alebo iné atribúty, Soufiane Ababri upriamuje pozornosť aj na spomínaný Cyranov monológ Non merci!. Ten je manifestáciou osobnej slobody a odmietnutia dogiem, ktoré spoločnosť od jedinca všeobecne očakáva. V podstate ide o tak trochu dobový „choose life“ monológ Marka Rentona z filmu Trainspotting. Tento pre výstavu inšpiračný moment nachádzame v dvoch kresbách, ktoré vybočujú z radu ostatných diel svojim väčším formátom, aj faktom, že sú autoportrétom umelca, ktorý je na nich zobrazený práve s veľkým červeným nosom. Jeden predstavuje akoby prekreslenú selfie v posteli a na druhom z nich zas autor odkazuje na iného francúzskeho spisovateľa, tentokrát Jeana Geneta, jedného z absurdistov 20. storočia. Na rozmernejšej kresbe drží v nadradenej, no nezaujatej polohe v jednej ruke cigaretu a v druhej meč, pod ktorým s krvácajúcou rukou kľačí nahý Ababri.
Inšpiračný moment výstavy je formatívne prítomný aj v performance, ktorý bol súčasťou otvorenia výstavy. Performance s tanečníkmi, medzi ktorými bol i Mickey Mahar, dobre známy okrem iného z performancií nemeckej umelkyne Anne Imhof, pozostával z pohybovej choreografie, reprodukovania častí Cyranovho monológu, či taktiež repetitívneho afektovaného smiechu. Soufiane v rozhovore pre magazín 032c spomína, že práve prostredie Berlína bolo tým, čo podnietilo performatívnu časť výstavy. „Človek potrebuje tú správnu energiu z exteriéru na to, aby získal prístup k istému typu práce,“ vyjadril sa o prostredí, ktoré naňho pri tvorbe performance vplývalo. Hoci sa performance odohrala iba raz, jej dlhotrvácnou stopou, ktorú v galérii nachádzame počas celého trvania výstavy, sú práve umelé autorské objekty - nosy, ktoré mali performeri nasadené. Tentokrát ležia nehybne na zemi a na prvý pohľad evokujú falické významy.
Ababri nazýva svoje kresby „bed drawings“, čiže posteľové kresby. Tie skutočne vznikajú z lôžka, čo vysvetľuje nerozmerný formát kresieb, rovnako ako to, že poloha ležiaceho tela a ruky spôsobuje deformovanú perspektívu obrazu. Tento proces v sebe nesie najmä istú intimitu, ktorá je vlastná prostrediu postele a odzrkadľuje sa aj v kresbách. Námety kresieb predstavujú najmä sexuálne výjavy, mnohokrát dvoch mužov odlišnej rasy. Okrem toho kresby zahŕňajú aj scény mužov v prostredí väzenia. Niekedy sa zdá, že ide o nekonsenzuálne uspokojovanie, inokedy zas romantickú scénu „tanca lásky“, avšak za múrom s ostatným drôtom. Steny galérie okrem kresieb dopĺňajú monumentálne šablónovité nápisy NON MERCI!. Spoločne so scénografiou pre performance, pozostávajúcu zo štyroch kobercových hviezdic, ktoré sa nachádzajú aj na z jednej z kresieb, a na nich ležiacimi nasadzovacimi cyranovskými nosmi, tak ide o mimoriadne vizuálne príťažlivý dizajn výstavy, ktorá zaručuje intenzívny divácky zážitok.
Zotrvanie u média kresby, špeciálne menších formátov či kreslenia z postele, u Soufiane Ababriho predstavuje programové rozhodnutie a napriek možným tlakom súčasných trendov v umení ostáva verný vlastnej autorskej vôli a slobode rozhodovania o tom, čo a akým spôsobom vytvára. Možno preto prišiel do bodu, kedy sa inšpiroval a do istej miery aj identifikoval zrovna s Cyranom a aj týmto spôsobom problematizuje a kontextualizuje svoju tvorbu. Cyrano z Bergeracu sa postavil za vlastné hodnoty, aj za cenu vymedzenia sa zo spoločnosti. U Ababriho toto vymedzenie predstavuje tvorbu, ktorá nepodlieha očakávaniam širokého aparátu umeleckej prevádzky, a to na viacerych urovniach. Či už ide o rovinu trhu, galerií a ľudí, ktorí ich reprezentujú - môžeme hovoriť o komplexnom systéme, ktorý má svoje nepísané pravidlá a Soufiane Ababri im hovorí svoje „Nie, ďakujem!“. Neznamená to však, že by bol radikálne antisystémovým výtvarníkom, ktorý nechce mať s umeleckou prevádzkou nič spoločné. Práve naopak, jadro konceptu „nie, ďakujem“ tkvie v niečom inom. Nejde o absolútne odmietnutie, v ktorom po nie nenasleduje nič viac. V tomto prípade po nie nasleduje aj slovo ďakujem, čo môže znamenať čosi ako: „Nevyberám si nič z vašej ponuky, ale vyberám sa svojou autentickou a prirodzenou cestou, a ak ma necháte vybrať si, akým spôsobom ňou pôjdem, tak po nej občas môžeme kráčať i spolu a do rovnakého cieľa.“
Soufianeho tvorba je z hľadiska súčasnej kresby dobrým príkladom polarity tohto média. Na jednej strane ide o ľúbivú estetiku figurálneho obrazu, pestrú farebnú paletu a menší či stredný formát - ideálne prvky dostupného umenia aj pre bežnejšieho záujemcu. Ide tiež o digitálne ľahko zdieľatelný obsah, ktorý má pre sociálne siete clickbaitový potenciál. Na druhej strane je kresba v súčasnosti mnohými ľuďmi v umení vnímaná iba ako akési druhotriedne médium, či dokonca protomédium, po ktorom by malo nasledovať “niečo viac”. Viac spektakulárne, materiálne, priestorové, a tak podobne. Sám autor vo vyššie spomenutom rozhovore podotýka, že študoval na viacerých popredných francúzskych výtvarných školách a kresba tam bola ako medium vždy marginalizovaná.
Ale práve i výstava NON MERCI!!! ukazuje vzor, ako sa dá i so subtílnou kresbou zahrať „veľké divadlo“, najmä ak naň sama odkazuje. Soufiane Ababri nenásilne a veľmi prirodzene k samotným kresbám pridáva okrem nadstavby v podobe performance i ďalšie kultúrne, politické a filozofické vrstvy. Divák a diváčka tak má okrem zážitku zo samotného umenia možnosť ďalšieho, takmer nekončiaceho štúdia referencií a ďalších synapsií, ktoré spolutvoria svet Ababriho výstavy.