Obnova a pamäť: Architektúra Ukrajiny v čase koloniálnej invázie
V tomto texte ma zaujíma, aký vplyv má ruská invázia na území Ukrajiny na tému architektúry a verejného priestoru dnešných ukrajinských miest. Vojna ako taká vždy stojí v radikálnej opozícii voči tvorivej praxi architektúry. Preto chcem poukázať na hraničné polohy, do ktorých sa architektúra uprostred vojnovej deštrukcie dostáva. Zaujíma ma tiež, v akých podobách môže byť architektúra odpoveďou na situáciu vojnového ničenia, a následne aj naplnením vízie povojnovej obnovy.
Dlh pozornosti
Myslím, že sme sa ako mileniálska generácia (a generácie po nej nasledujúce) asi na chvíľu nechali oklamať charakterom doby, ktorá definovala naše dospievanie. V kontraste s ešte celkom nedávnou históriou sa nám mohlo zdať, že žijeme v období po globálnych dramatických udalostiach - a ďalšie tak zásadné už neprídu. Zdalo sa nám, že naša doba síce nepochybne svoje problémy a výzvy, no poučení a poučené rozsiahlou deštrukciou vojen 20. storočia sme mali vžitý a všeobecne akceptovaný konsenzus o jej absolútnosti, ktorá akoby mala zavŕšiť a vyčerpať európske dejiny vojnových konfliktov. Mimoeurópske konflikty našej doby zase boli vždy príliš ďaleko na to, aby sme sa nimi nechali vyrušovať v privilegovanom stredoeurópskom bezvetrí. Pandémie boli témou filmovej produkcie a sirény nás rozptyľovali len počas niekoľkých piatkových obedov v roku. Ešte v procese rozdýchavania kovidu nám 24. februára 2022 pukol ďalší balón generačnej naivity. Vojna v Európe blízko nášho územia je možná.
Ukrajine dlhodobo dlhujeme všeobecnú pozornosť. Až ruská invázia nás donútila otočiť hlavu zo západu na východ. Na základe subjektívneho pozorovania usudzujem, že ako spoločnosť žijeme vo vzťahu k Ukrajine v hlbokej historickej nevedomosti a naše predstavy a znalosti o tejto krajine su stereotypné a povrchné. Ako rozľahlá krajina so špecifickým historickým vývojom je Ukrajina krajinou bohatého architektonického dedičstva, ktoré je prostriedkom pre pochopenie jej histórie a identity. V stavbách sa zhmotňuje opresia a imperiálne vplyvy krížené s kreatívnym prejavom a kultúrnou identitou krajiny.
V našej stredoeurópskej kultúrnej predstavivosti Ukrajinu architektonicky reprezentujú prevažne lesklé cibule veží ortodoxných chrámov, doomerské paneláky a iní monumentálni reprezentanti jej minulého režimu. Jej architektonická tradícia ale má svoje počiatky už v antických ruinách starogréckeho mesta Chersonézos na (v súčasnosti Ruskom okupovanom) Kryme. Od antiky Ukrajina nezaostala v takmer žiadnej architektonickej tendencii prítomnej v Európe.
Architektonický substrát na území Ukrajiny pozostáva zo silnej tradície sakrálnej architektúry, byzantských vplyvov, gotiky, renesancie, pre Ukrajinu špecifického kozáckeho baroka, klasicizmu, romantizmu i eklektizmu. Ruský kolonizačný import je v architektúre zase prítomný v imperiálnom tvarosloví sakrálnych stavieb 18. storočia. Zaujímavým fenoménom východoeurópskych krajín je konflikt moderny a stalinizmu, ďalšieho z nanútených importov Moskvy. Revolučne futuristické objekty z medzivojnového obdobia ako napríklad charkovský Derzhprom po druhej svetovej vojne vytesňuje totalitný sentiment v architektúre stalinistickej éry zahľadený do minulosti. V tomto slohu bol postavený celý kyjivský Chresčatyk, ktorý je hlavnou ulicou metropoly. Jeho špecifikom je na rozdiel od iných východoeurópskych realizácii tohto obdobia sofistikovaná integrácia národných motívov Ukrajiny. Manifestuje sa v nej neutíchajúca snaha o uchovanie vlastnej identity.
Počas druhej svetovej vojny sa na území Ukrajiny viedli najťažšie a najkrvavejšie boje. Krajinu bolo po vojne nutné vybudovať nanovo. So Stalinom umierajú aj historizujúce tendencie v architektúre, Ukrajina sa urbanizuje a industrializuje. V plejáde pravých uhlov typizovaných prefabrikovaných objektov sa začínajú objavovať šperky neskorej moderny. Ich formy sú optimistické, utopické, zahľadené do tvaroslovia Vesmírneho veku. Nevyznačujú sa neosobnými kvalitami vyčítanými neskorej moderne. Sú ambiciózne, monumentálne, pracujú s identitou krajiny, prepožičiavajú si slovník organických škrupín a lietajúcich tanierov, nerezignujú na dekor. Pri interakcii s nimi možno nadobudnúť dojem, že ich tvorkyne a tvorcovia robili všetko preto, aby popreli ich pozemský pôvod.
Po rozpade Sovietskeho zväzu ukrajinská architektúra nadobudla svoju typickú pluralitu foriem s postmoderným buketom a preberaním globálnych trendov. Každá z menovaných vrstiev je v súčasnosti vojenským terčom, buď ako nositeľka ukrajinskej kultúrnej identity, alebo funkčná infraštruktúra každodenného života. Ruská armáda si totiž od počiatku invázie zvolila deštrukciu ako demoralizačnú stratégiu a prostriedok mazania dôkazov o existencii Ukrajiny ako nezávislej krajiny s vlastnou kultúrou a históriou.
Architektúra a propaganda
Do zaujímavej pozície sa architektúra dostáva aj ako prostriedok ruských dezinformačných a propagandistických kampaní. Uvediem dva zaujímavé príklady, s ktorými som sa na internete v uplynulom období stretol. V intenciách kontrolovaného doomscrollingu Twittrom narážam na absurdný pokus o destabilizáciu reality venovaný západnému publiku. Určite si pamätáte na prvé dni invázie a onemujúce videá bombardovania. 26. februára 2022 bolo zasiahnuté nárožie obytnej veže ruskou raketou, čo malo za následok kolaps jej piatich podlaží. Objekt má svoju adresu - Lobanovskoho 6A v Kyjive. Záznamy z okolitých bezpečnostných kamier v médiach obleteli svet. Objekt sa s v pomerne krátkom čase podarilo zrekonštruovať a navrátiť do pôvodného stavu. Práve urgentný návrat k normálu je kľúčová téma ničeného verejného priestoru Ukrajiny. Schopnosť regenerácie a hojenia sa je dôležitá pre morálku a udržanie krajiny v chode aj napriek neustávajúcim útokom.
Naratív podporujúci ruskú vojnovú propagandu ale trvá na tom, že dom raketou nikdy zasiahnutý nebol. Videá podporujúce ruskú verziu boli vytvorené pomocou CGI. Stratégia popierajúca zničenie obytného domu má veľmi konkrétny cieľ. Prečo by mali byť napríklad občania USA v poriadku s tým, že ich dane financujú vojenskú pomoc Ukrajine, keď absentujú dôkazy o konflikte? Dezinformačné i dezorientované profily na sociálnych sieťach sa aj napriek nekonečnému množstvu obrazového materiálu oháňajú tvrdením, že ešte nikdy nezažili tak chabo dokumentovanú vojnu, ako je práve tá na Ukrajine. Protiargument? Časozber dokumentujúci opravu zasiahnutej obytnej veže.
Na konci 80. rokov bol v ukrajinskom Mariupole natočený kultový film Malá Viera ruského režiséra Vasilija Pičula. Ako produkt Glasnosti (otvorené informovanie o stave sovietskej spoločnosti v čase Perestrojky) bez príkras a prísľubov svetlejších zajtrajškov film dokumentuje teenage život gorbačovskej éry. Zobrazuje rozpad sovietskej rodiny žijúcej v praobyčajnom päťposchodovom paneláku, ktorého pozadie tvorí industriálny hellscape. Vo svojej dobe bol film fackou a pohárom čistého vína s reputáciou prvého sovietskeho erotického filmu.
Dom, ktorý vo filme figuruje, bol naprieč územím celého ZSSR nespočetnekrát multiplikovaný a postráda významnú architektonickú hodnotu. V ťažkých bojoch o mesto bol ruskou armádou zničený. Cez to všetko poslúžil v ruských médiách ako predmet budenia sentimentálnych vášní. Ruské titulky hovoria o ukrajinských nacionalistoch, ktorý dom zničili. Figuruje v nich ako zničený objekt identifikácie pre generáciu dospievajúcu koncom osemdesiatych rokov a ako pútne miesto ruskej kinematografie. Pravý dôvod premeny Mariupoľa na prach článok s cynickým titulom „Dom z filmu Malá Viera v Mariupole zbombardovaný ukrajinskou armádou a neonacistami“ (www.tsargrad.tv) nezmieňuje.
Mesto sa zatiaľ v súčasnosti mení na monumentálny projekt Potemkin. Ruiny Mariupoľa postupne nahrádza nová ruská urgentná výstavba, ktorá má dosvedčiť čistý úmysel za kobercovým bombardovaním. Na vďaku a šťastný život komparzu v nových bytoch sa v marci 2023 prišiel pod rúškom noci pozrieť aj človek podobný Putinovi. Z Mariupoľa nám záznam jeho návštevy ukazuje len novotu a svetlo. Pravda ostáva skrytá v tme.
Zmena priorít
Hodnotná i banálna architektúra je nositeľkou kultúrnej identity a historickej pamäte, a na dnešnej Ukrajine tvorí dôležitú súčasť infraštruktúry civilnej i vojnovej „každodennosti“.
Napriek tomu môžu diskusie o strate materiálna v porovnaní so stratami na ľudských životoch vyznieť povrchne. V prvých paralyzujúcich momentoch invázie sa téma architektúry a výstavby naozaj stala v krajine irelevantnou. Projektovanie a výstavba určená pre mierové časy sa po prvotnom otrase musela preorientovať na náhradu stratených domovov a na budovanie zdravotníckych i vojenských zariadení. Umelecké diela vo verejných priestoroch boli odeté do ochranných vrstiev, okná pamiatok ostali zadebnené. Cez to všetko je architektúra ostáva veľkou témou aj dnes, v čase denných vzdušných poplachov naprieč celou krajinou. Architektúra ako profesia sa musela preorientovať na ošetrovanie najakútnejších rán spoločnosti vo svojom poli pôsobnosti. Na pozadí tohto hojenia a starostlivosti však architektky a architekti už snívajú a formulujú predstavy o rekonštrukcii zničených miest. Irpiň bolo jedno z prvých zničených a zároveň oslobodených miest. Prirodzene sa tak stáva predmetom týchto úvah. Zároveň sa ešte počas vojny vynára téma uchovávania pamäte a pripomínania konfliktu. V prvých dňoch vojny ukrajinská armáda zničila irpiňský cestný most, čím v podstate zachránila Kyjiv od postupujúcej ruskej armády. Ruiny mosta majú byť uchované ako pamätník na jeden z rozhodujúcich momentov odporu vedúci k neúspechu Putinovej trojdňovej operácie.
Problematické dedičstvo
V komplikovanej pozícii sa ocitla ukrajinská neskorá moderna a jej odnože. Podobne ako vo všetkých postsocialistických krajinách tento druh architektúry predstavuje ideologicky zaťažené dedičstvo, ktoré rozdeľuje spoločnosť na dva tábory. Toto rozdelenie dobre poznáme z osudu bratislavského Istropolisu alebo pražského Transgasu. Principiálne sa nelíšia.
Táto architektúra ma tendenciu starnúť bez akejkoľvek opatery, jej typológie v dnešnom svete strácajú význam, prevádzka je neekonomická a podlieha silným developerským tlakom na búranie a náhradu novými objektmi. V očiach širokej verejnosti (konkrétne najmä na Ukrajine) predstavuje dedičstvo komplikovanej a bolestnej spoločnej minulosti s agresorom. Proces dekomunizácie verejného priestoru umožňuje likvidáciu ukrajinskej modernistickej architektúry bez akéhokoľvek sentimentu. Ale tak ako aj u nás, aj na Ukrajine má moderna silnejúcu skupinu priaznivcov povznesených nad zjednodušujúce naratívy. Odporúčam follownúť instagram profily @ukrainianmodernism alebo @save.kvity.ukrainy. V oboch prípadoch ide o obhajcov a šíriteľov kvalít architektonickej moderny.
Na Ukrajine architektonická moderna dosiahla veľmi špecifický prejav, ktorý je podľa jej zástancov odhliadnuc od ideologicky zaťaženého obdobia vzniku predovšetkým unikátnym produktom domácej architektonickej školy. Profil @ukrainianmodernism v súčasnosti okrem rozmanitosti ukrajinskej architektonickej moderny dokumentuje aj deštrukciu spôsobenú inváziou. Na území kontrolovanom Ukrajinou sú tieto objekty cieľom raketových a delostreleckých útokov, okrem toho podliehajú pomalej deštrukcii v podobe postupného rozpadu kvôli slabej údržbe, necitlivým rekonštrukciám, alebo sú búrané. Na území kontrolovanom Ruskom stačí ako zámienka developera pre zbúranie aj meno objektu. Príkladom je zničené sanatórium Zori Ukrainy, stavba svetových kvalít na pobreží anektovaného Krymu.
Dôstojnosť v dočasnosti
Tisícom ľudí ruská agresia zničila domovy alebo ich v obave o svoje životy opustili. Utečenecká vlna vyvolala nutnosť tvorby provizórnych ubytovacích kapacít. Charakter provizória má v sebe zakorenenú podstatu nedokonalosti a kompromisu. Témou dôstojnosti v podmienkach dočasnosti sa zaoberá mnohonásobne oceňované architektonické štúdio balbek bureau (@balbekbureau na Instagrame).
Dignity no matter what je nosnou myšlienkou pri formulovaní predstáv o podobe ubytovacích kapacít pre utečencov. Návrh je výsledkom analýzy dvadsiatich obdobných projektov realizovaných vo svete i na Ukrajine. Vizualizácie ich návrhu pritom neukazujú žiadné prelomové alebo dychberúce riešenia. Po kozmetickej stránke ide o decentne prekapotované a premyslené klastre obytných unimobuniek. Jednotlivé prefabrikované moduly nesú funkcie hygienických a ubytovacích jednotiek rôznych štandardov; obsahujú plne zariadené kuchyne, práčovne, spoločenské miestnosti, alebo prebaľovacie miestnosti. Projekt kladie dôraz na socializáciu a využívanie spoločných priestorov ako prostriedkov na tvorbu bezpečného a pozitívne stimulujúceho prostredia. Modularita a prefabrikácia tu predstavujú odpoveď na potrebu rýchlosti výstavby a adaptácie. Ako prostriedok vcítenia sa do extrémnych životných situácii týchto ľudí, pochopenia hodnoty času a vlastnej motivácie pre riešenie problematiky uvádza balbek bureau na svojej stránke zaujímavý scenár: predstav si, že máš s rodinou zvládnuť dnešný a každý nasledujúci deň v telocvični základnej školy spolu s ďalšími 500 ľudmi, kde je tvoje súkromie vymedzené len záclonou. Pri takej predstave je jasné, že moduly uzavretých ubytovacích priestorov sú oproti otvorenému priestoru telocvične neporovnateľne lepšie. Navrhované klastre je možné škálovať v mierkach od obytného bloku cez štvrte až po mestá. Prvé modulárne mesto pre 5545 rezidentov má byť vybudované v Ternopiľskej oblasti na okraji mestečka Zbaraž.
Príprava na budúcnosť
Krajina si aj napriek prebiehajúcemu konfliktu a veľkej dávke neistoty ohľadom jeho vývoja udržiava optimizmus. Okrem prítomnosti, v ktorej o svoju budúcnosť bojuje, sa na ňu súčasne sústredí a aktívne naď ňou uvažuje. Povojnovou budúcnosťou zničených sídiel Ukrajiny sa zaoberá súkromná univerzita Kharkiv school of architecture. Koná tak aj napriek veľkej dávke neistoty ohľadom vývoja konfliktu z exilu relatívneho bezpečia Ľvova. Charkov je jedným z vojnou najzasiahnutejších miest a činnosť školy bola v tomto prostredí nemožná. Výučba novej generácie ukrajinských architektiek a architektov však musí pokračovať a je pre školu prioritou.
Ukrajina čelí kvôli nevyprovokovanej ruskej agresii a okupácii obrovskéj strate duševných kapacít, ktoré krajine citeľne chýbajú. Časť študentstva i pedagogického zboru slúži v ozbrojených silách. Zvyšok sa pripravuje na úlohu rekonštrukcie krajiny s dôrazom na udržateľnosť, efektivitu výstavby a adekvátnu podobu architektúry budúcej slobodnej a svojbytnej Ukrajiny. Mnohé z jej miest, žiaľ, podobne ako Varšava, Drážďany alebo Coventry po druhej svetovej vojne, budú musieť po skončení ruskej agresie nájsť svoju novú podobu.